„Cítim obrovskú pokoru za to, že moje slova pomohli čo i len jedinému človeku, aby spoznal hlbšiu pravdu. Občas mi však príde aj e-mail od naštvaných čitateľov. Chcú vedieť, čo si o sebe myslím, keď tvrdím, že svet je krásne miesto. Chcú vedieť, prečo sa dobré veci dejú len iným ľuďom. A prečo im nie a prečo ich nikto nemá rád. Práve týmto čitateľom som venovala knihu, ktorá hovorí o vďačnosti za všetky dobré veci, ktoré sa nám denne stávajú a ktoré si musíme stále pripomínať, aby prevážili tie negatívne, zbabelé hlasy v našej hlave.“

Problémom je, že staroba nie je zaujímavá, pokým človek sám nezostarne. V krajine starnutia sa hovorí jazykom, ktorému nerozumejú ani mladí, ani ľudia stredného veku. Touto myšlienkou začína jedna z kapitol dôležitého manuálu pre ženy: mapuje prelom šesťdesiatky a sedemdesiatky, teda vek, kedy sa žena stáva „starou“. Kniha nie je určená len tým, ktoré práve „vplávali“ do tejto etapy svojho života, ale aj ich dcéram, vnučkám, aby vedeli, prečo ich mamy a staré mamy reagujú tak, ako reagujú, a hlavne aby sa všetky ženy vedeli na túto cestu dobre pripraviť.

„Fytonutrienty, vitamíny, lipidy... Stačí zmena stravovania a znížime riziko vzniku obávaného „alzheimera“ o tretinu až polovicu. Je možné jesť tak, aby náš mozog ostal dlho mladý,“ tvrdí Cinzia Cuneová, Kanaďanka s talianskymi koreňmi, ktorá založila službu SOSCuisine, aby pomáhala ľuďom so zdravotnými problémami získať kontrolu nad svojím stravovaním.

Nemôžeme dúfať, že sa nám podarí odstrániť ľudské zlo, ak sa mu nebudeme ochotní podívať priamo do tváre. Nie je to príjemný pohľad. Ani táto kniha nie je príjemná. Píšem v nej o našich temných stránkach a o naozaj zlých členoch našej ľudskej komunity. Základná téza tejto knihy znie, že tieto špecifické charaktery je nutné študovať – rovnako ako zlo – vedeckou formou.

Ako často takto „odborne“ súdime nepríjemného človeka, šéfa, kolegu, občas i manžela. Žiadnu psychiatrickú diagnózu nepoužívajú laici tak radi. Kedy je toto hodnotenie pravdivé a kedy sú úplne vedľa? A keď naozaj musíme žiť či pracovať s narcisom, dá sa s tým niečo robiť?

Určité témy sa v rodinách odovzdávajú z generácie na generácie, niektoré vedome a niektoré dokonca aj nevedome. V našom duševnom priestore nenájdeme len stopy vlastnej biografie a vplyv tých najbližších, najmä rodičov, ale aj konflikty a úzkosti, triumfy a nádeje ľudí z rodinnej línie, ktorí žili dávno pred nami. Ako si to však máme vysvetliť, že sú v nás prítomné stopy ľudí, s ktorými sme sa nikdy nestretli? Ako sa odovzdávajú? Kde sa ukladajú?

Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete najkrajší? Otázku z rozprávky o Snehulienke si kladie žena, ktorá sa cíti neistá, ktorá chce byť výnimočná, no nemá vedomie vlastnej hodnoty. Tento rozpor medzi túžbou byť atraktívna, výkonná a láskavá, a pocitom, že je škaredá, slabá a nemilovaná, predstavuje podstatu ženského narcizmu. Žena-narcis sa niekedy cíti veľkolepo, inokedy o sebe pochybuje, sama seba znevažuje a upadá do depresií.

...to nás posilní, hovoria spolu s Nietzschem psychoterapeuti. Keď za nimi príde klient s tým, že prežil mimoriadne ťažkú životnú traumu, vedú ho pri terapii tak, aby bol schopný vybudovať si na troskách nový, lepší život, aby stratu videl ako šancu rásť, ako príležitosť k zmene a osobnému vývoju. A k zvládnutiu traumatických životných okolností často používajú také zaujímavé nástroje, ako sú analýzy snov a obľúbených rozprávok ich klientov.

Kam sa stratili chlapi? – pýtal sa pred pár rokmi počas svojej krátkej prednášky na TED Philip Zimbardo, psychológ zo San Francisca, áno, presne ten, ktorý sa kedysi preslávil svojim kontroverzným projektom „väzňov a väzniteľov“ (kto nevie, o čo šlo, povinne googliť). Po úspešnej prednáške nasledovala e-kniha The Demise of Guys, ktorá vyvolala polemiku, no a teraz je na svete knižný Odpojený muž, kniha, v ktorej Zimbardo tvrdí, že technológie pripravuje chlapcov a mužov o mužnosť a čo sa s tým dá robiť – a či vôbec niečo.

Predstava autizmu ako postihnutia, s ktorým človek nemôže žiť zmysluplne, sa zrútila tvárou v tvár pochopeniu, ktoré neustále narastá. Mnohí ľudia s autizmom každý deň ukazujú, že pri správnom prístupe sú schopní prekonať či vykompenzovať aj náročné črty autizmu a viesť uspokojivé životy, píše matka autistického syna v knihe, v ktorej zhrnula desať zásad výchovy, ktorá sa v ich prípade tak vynikajúco osvedčila, a dodáva: „To, koľko z potenciálu našich detí sa podarí naplniť, závisí od rozhodnutí, ktoré pre ne a o nich robíme.“