Menubar

Ty si taký narcis!

Ty si taký narcis!

Napísala 

Ako často takto „odborne“ súdime nepríjemného človeka, šéfa, kolegu, občas i manžela. Žiadnu psychiatrickú diagnózu nepoužívajú laici tak radi. Kedy je toto hodnotenie pravdivé a kedy sú úplne vedľa? A keď naozaj musíme žiť či pracovať s narcisom, dá sa s tým niečo robiť?

Raphael M. Bonelli
MUŽSKÝ NARCISMUS
Jak ho pochopit a proměnit
Portál, 182 s.

„Toto je kniha o láske. Presnejšie povedané, o schopnosti či skôr neschopnosti mužov milovať, o ich zraniteľnosti a stanovovaní hraníc. Po prvej časti, v ktorej je narcizmus predstavený, a druhej časti, ktorá približuje dimenzie jeho neslobody, ponúka tretia časť cestu z vnútorného väzenia, v ktorom tak či onak väzí každý z nás,“ píše v úvode k svojej knihe Raphael M. Bonelli, neurovedec z Univerzity Sigmunda Freuda vo Viedni, ktorý má aj vlastnú prax ako psychiater a systemický psychoterapeut. Narcista sa dá identifikovať podľa troch kritérií: podľa prehnaného pocitu vlastnej hodnoty, nezdravých vzťahov a absencie sebatranscendencie (lebo nikto a nič nemôže byť lepšie, ako on), píše Bonelli a k teórii pridáva aj niekoľko prípadov z praxe, ktoré aj nám laikom umožňujú rozoznať prejavy narcizmu. Tvrdí, že človek sa ako narcis nerodí, že sa narcisom stáva. Ak máte v svojom okolí muža, ktorý evidentne vníma seba samého ako grandiózne dôležitú osobnosť, ktorý sníva o neobmedzenom úspechu a vyžaduje nekonečný obdiv, a ktorý vykorisťuje svojich blízkych, hoci stále básni o ideálnej láske, je načase pozrieť sa na tohto „smutného hrdinu, ktorý nedokáže prekročiť vlastný tieň“ otvorene a ak sa dá, pomôcť mu vyrovnať sa s jeho narcizmom. Narcizmom trpia, samozrejme, aj ženy – má však u nich iné prejavy, prehnaná sebaláska a túžba po uznaní u ženy napríklad pomerne často vedie k bulímii –, ale mužských narcisov je dvojnásobný počet a táto kniha je venovaná práve im.

Ukážky z knihy MUŽSKÝ NARCISMUS

Mužskému narcisovi sa neprávom prisudzuje nevedomá úzkosť, ktorá sa vraj prejavuje komplexami menejcennosti, nedostatočným pocitom vlastnej hodnoty a nedostatkom lásky k sebe samému. „To si taký bezvýznamný, že sa musíš stále robiť dôležitý?“ – s týmto bonmotom sa stretávame často. Má údajne zraziť pseudosebaistého človeka z jeho trónu. Lenže na narcisa nepôsobí. Verejnosť si to síce myslí a ako paradox je bonmot aj vtipný –  ale mylný. Psychiater vie, že úzkosť zviera najmä perfekcionistov. Perfekcionista v úzkosti krúži okolo seba samého, veľmi mu záleží na tom, čo o ňom hovoria ľudia, má trvalý strach, že si ho nebudú všímať, že ho nebudú oceňovať alebo milovať. Narcis takýto strach nepozná. Vôbec ním netrpí. Narcis nekrúži okolo seba samého v úzkostiach – on okolo seba samého krúži zamilovane.

Muž-narcis si okrem toho nemyslí (na rozdiel od perfekcionistu), že musí byť niečím výnimočný, aby ho druhí milovali, oceňovali a príjimali. Nie. Je totiž na sto percent presvedčený, že je výnimočný a že teda je úplne prirodzené, legitímne a načisto v poriadku, keď ho iní milujú, oceňujú a obdivujú.  Kdeže, muž-narcis nemá žiaden problém so strachom či úzkosťou. O to väčší problém však má s láskou.

Chorobný narcizmus u detí a mladistvých v západnom svete nezadržateľne silnie od osemdesiatych rokov minulého storočia. Súvisí s rastom sebavedomia, schopnosti presadzovať sa, pocitu vlastnej hodnoty a extraverzie. Psychológ Eddy Brummelman hovorí: „Okolo roku 1980 sa usúdilo, že príčinou všetkého spoločenského zla, od predčasného tehotenstva až po drogovú závislosť a násilie mladistvých je nedostatočný pocit vlastnej hodnoty. A tak ľudia premýšľali, ako by sa dal u detí posilňovať pocit vlastnej hodnoty. Tak sme teda začali chváliť, chváliť a chváliť...“ Rodičia dnes deti chvália za každú samozrejmosť, pričom často preháňajú a slová chvály zameriavajú na osobu, hovoria teda: TY si taký šikovný, taká krásna... A to sú hneď dve chyby. Výsledok jeho štúdie je šokujúci: neisté deti tento typ chvály vyslovene blokuje vo vývoji! Strácajú odvahu ísť ďalej, lebo majú strach, aby nesklamali vysokú mienku, ktorú o nich rodičia majú. Deti cítia v prehnanej chvále lož. A keď sa im nedarí, cítia hanbu. Neisté deti potrebujú úprimné, pravdivé, autentické zaobchádzanie, potrebujú uzemnenie v realite. Sebaisté deti naopak prehnaná chvála a chvála zameraná na osobu upevňuje v ich problematickej grandiozite. Brummelman odporúča rodičom, aby pred pochvalou zvážili, či sa nechystajú povedať frázu. Namiesto: To si urobil výborne! môžu povedať napríklad: No, dal si s tým naozaj prácu!“ Tým sa u dieťaťa zvyšuje psychická odolnosť. Dieťa podporia v hľadaní jeho vlastného riešenia, zostáva v realite. A psychické zdravie spočíva v tom, že sebaobraz zodpovedá skutočnosti.

Rodinný terapeut Jesper Juul zaviedol výraz „curlingové deti“. Nadmerne motivovaní rodičia totiž presne tak ako pri tomto športe odstraňujú deťom z cesty všetky prekážky. Také deti nevedia, čo je to byť smutný alebo frustrovaný a preto nemôžu ani pociťovať súcit či empatiu. Základom rozmaznávania je podľa Juula narcizmus rodičov. Chcú mať šťastné a úspešné deti, aby mohli vnímať seba ako kompetentných rodičov.

Novinár Markus Gunther uverejnil roku 2014 dôvtipnú „obhajobu proti láske“. Podľa nej je jediným cieľom života väčšiny ľudí nájsť pána Dokonalého alebo pani Dokonalú. Ale to je hrozný omyl. Mýtus erotickej lásky spĺňa všetky kritériá pseudonáboženstva: láska ako vyššia moc si žiada úplné podrobenie a na oplátku sľubuje spásu. Nestrpí iných bohov, sľubuje nebo a hrozí peklom samoty. Najväčšie sviatky sú Valentín, výročia svatby a narodeniny. Základnou modlitbou: Milujem ťa, ty si moje všetko, môj, moja jediná. Sakrálny symbol: červené srdce. Sväté obrázky: NAŠE fotografie. Hymny: NAŠE piesne. A každý srdcervúci citát, ktorý horuje pre boha lásky od Malého princa a Eltona Johna až po apoštola Pavla. Pároví terapeuti by mohli rozprávať, ako rýchlo mizne tento typ lásky, ako rýchle zamilované páry prestanú vnímať „city“ a zákonite sa ocitnú v kríze. Falošné zbožstenie erotickej lásky oberá človeka o jeho dôstojnosť a ľudskosť. Veď človek, to nie sú len inštinkty, ale aj hlava a srdce. Írsky spisovateľ C. S. Lewis správne napísal: „Mnohé nešťastné – predvídateľne nešťastné – sú manželstvá z lásky.“ Narcista nie je schopný lásky zo srdca. Keď miluje, je to žiadostivá láska z nedostatku, z potreby, je to erós. Je pre neho samozrejmé, že ho žena miluje, nevidí však dôvod, aby miloval on ju.

Dôležitou úlohou psychohygieny, pred ktorou stojí každý muž, je poznať počas dozrievania svojej osobnosti vlastné narcistické súčasti, nezľaknúť sa ich a začať proti nim bojovať. Vnútorný narcizmus sa dá potlačiť, dokonca povýšiť. Naše činy formujú náš vnútorný postoj. Čím častejšie muž koná ako narcis, tým hlbšie presakuje tento vzorec správania do jeho inštinktov. A tým ťažšie vykročí von. Ak je muž schopný rozoznať, že narcistické konanie odporuje jeho ideálom, princípom a hodnotám, dokáže odolať, jeho sebakontrola silnie. Narcistické pokušenie, ktorému do istej miery podlieha každý muž, spočíva v idealizácii jeho samého, v upieraní hodnoty druhým a v sebaimanencii. To ho uzatvára voči okoliu. Putá narcizmu strhne len vtedy, keď sa bude cvičiť v sebakontrole a otvorí sa vzťahom rovného s rovným, kráse, pravde a dobru.

Veľké náboženstvá aj veľkí filozofi pýchu vždy hodnotili kriticky. Dnes je narcizmus súčasťou ducha doby. Pýcha bola povýšená z neresti na ctnosť. Niektorí autori, ako Anton Bucher, tvrdia, že dokážu odlíšiť dobrú pýchu od zlej, dobrý egoizmus od zlého, dobrú sebalásku od zlej, a dokonca aj dobrý narcizmus od zlého.

Americký historik a sociálny kritik Christopher Lasch už v roku 1980 hlásal kultúru narcizmu. Provokatívne tvrdil, že nový dekadentný kult JA ochromuje západnú industriálnu spoločnosť. Z charakterového typu narcistického neurotika sa stal všetkoovládajúci masový typ. Príčiny narcistickej deformácie americkej spoločnosti vidí Lasch v rozklade tradičných rodinných väzieb a v detských traumách, ktoré vyplývajú z tejto situácie. Zameriava svoj prenikavý pohľad na fitnesových fanatikov, ktorí musia byť večne v pohybe, na do seba ponorených účastníkov kurzov sebazdokonaľovania, na sektárov, ktorí sa odvrátili od sveta, a na milióny mladých, ktorí každý večer tancujú na diskotékach, zamilovaní do seba a vymódení sa predvádzajú. Aj v politike, v hospodárskom živote a v literatúre podľa Lascha vládne rozkoš z narcistického sebazrkadlenia. O kariére nerozhodujú skutky, ale schopnosť pestovať imidž na talkshow a tlačových konferenciách. Je to celosvetový jarmok márnosti, nepretržite snímaný kamerami.

Na konci 20. storočia bol v Nemecku zvolený za slovo roka výraz „spoločnosť ostrých lakťov“. Označoval spoločenské usporiadanie, ktoré je založené na egoizme, konkurencii, bezohľadnosti a vlastnom úžitku, v ktorom sa potláčajú sociálne spôsoby uvažovania a sociálne normy správania.

Jean Twengeová hovorí roku 2010 o epidémii narcizmu a o „generácii ja“. Podľa nej nadchádza epocha nárokového uvažovania. Psychiater a psychoanalytik Hans-Joachim Maaz diagnostikoval v roku 2012 narcistickú spoločnosť. Odborníci na problémy mládeže Berhnard Heinzlmaier a Philipp Ikrath definovali roku 2013 „generáciu ego“, ktorej chýbajú hodnoty. Doterajším vrcholom je bestseller Generácia neschopná vzťahov od Michaela Nasta z roku 2016.

Knihu Mužský narcismus objednávajte tu:

 



 

Posledná úprava 06.10.2021

Nájdete nás na FB