Prvé vydanie knihy Když se zlé věci stávají dobrým lidem vyšlo v roku 1981 a odvtedy vychádza v nových a nových vydaniach a pomáha ľuďom na celom svete vyrovnať sa s tragédiami.
KDYŽ SE ZLÉ VĚCI STÁVAJÍ DOBRÝM LIDEM
Harold S. Kushner napísal bestseller o tom, ako si dokázal udržať vieru v Boha i potom, ako videl svojho syna roky chradnúť a umierať. Aaron bol bystré a šťastné dieťa, ako dvojročný rozlišoval druhy dinosaurov a trpezlivo vysvetľoval dospelým, ako dinosaury vyhynuli. Od ôsmich mesiacov však prestával priberať, vypadávali mu vlasy, nerástol. Keď mal tri roky, povedali lekári rodičom definitívnu diagnózu: je to progeria, rýchle starnutie, Aaron vyrastie len do výšky jedného metra, bude vyzerať ako starec a najneskôr v puberte umrie.
„Ako sa má človek vyrovnať s takou správou? V ten deň som cítil obrovskú, hlbokú a bolestnú nespravodlivosť,“ píše Kushner za všetkých otcov i matky, ktorí videli svoje dieťa trpieť a umierať. Ako človeku, ktorý pozná Bibliu a verí v Boha, to nedávalo zmysel. Bol predsa dobrý človek. Snažil sa žiť tak, aby v očiach Boha obstál. Navyše veril, že pracuje pre Boha. Ako to Boh mohol urobiť práve jeho rodine? A ak by si aj zaslúžili nejaký trest oni, rodičia, prečo mal trpieť malý nevinný chlapec? „Také tragédie sa mali stať sebeckým nečestným ľuďom, ktorých potom ja ako rabín budem utešovať a uisťovať ich o Božej odpúšťajúcej láske. Ako sa to mohlo stať mne a môjmu synovi? Boh nás má predsa chrániť a postarať sa o to, aby sme v živote dostali to, čo si zaslúžime!“
Aaron umrel dva dni po svojich štrnástych narodeninách. Jeho otec napísal knihu, v ktorej sa pokúsil nájsť prijateľné vysvetlenie utrpenia všetkých nevinných „Jóbov“, ktorí – keby bola na svete spravodlivosť – si nezaslúžili ťažké bremeno zármutku a bolesti. Život ich zranil a náboženstvo im nedokázalo dať útechu, naopak, kvôli tomu, čo hlása, sa cítili ešte horšie – tak ako majú ísť ďalej a čomu majú ešte veriť? Táto kniha prináša názor toho, kto sa v svojom videní sveta opiera o Bibliu.
Ukážky z knihy Když se zlé věci stávají dobrým lidem
Je lákavé veriť, že zlé veci sa ľuďom (najmä tým druhým) stávajú preto, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý im dáva presne to, čo si zaslúžia. Keď tomu veríme, javí sa nám svet logicky usporiadaný a pochopiteľný. Dávame tým ľuďom najlepší možný dôvod, aby boli dobrí. A zároveň nám ostáva obraz Boha ako milujúceho a všemohúceho Stvoriteľa, ktorý má všetko pod kontrolou.
Veriaci človek, ktorému diagnostikujú ťažkú chorobu, má tendencie utešovať sa, že Boh vie, čo robí a že to má nejaký zmysel, aj keď zatiaľ nevidí, aký; že jeho diagnóza a všetko, čo sa deje, deje sa z nejakého dôvodu. Zúfalo chce veriť, že Boh všetko riadi, lebo keby to neriadil on, tak kto? Je ťažké žiť s chorobou, ale ešte ťažšie by bolo pre neho žiť s myšlienkou, že veci sa stávajú ľuďom bez dôvodu, že Boh stratil kontakt so svetom a miesto pre šoféra je prázdne. Navyše ostáva v svojom strachu opustený. Ak mu Boh zoslal toto nešťastie, ak z nejakého dôvodu chce, aby trpel, ako ho môže žiadať, aby ho vyliečil?
Bol som otcom postihnutého dieťaťa štrnásť rokov. Neutešila ma predstava, že Boh si ma vybral, pretože vo mne rozoznal nejakú zvláštnu duchovnú silu a veril, že to dokážem zvládnuť lepšie než ostatní. Necítili som to ako „privilégium“ a ani mi to nepomohlo pochopiť, prečo musí Boh každý rok posielať postihnuté deti do života stoviek tisíc nič netušiacich rodín. Ak nás Boh skúša, musí vedieť, že mnohí z nás v tejto skúške neobstáli. Že po tragédii, ktorú zažili, už nikdy nedokázali byť normálnymi veselými ľuďmi, akými boli pred ňou. Ak nám nakladá len také bremená, aké sme schopní uniesť, videl som už mnohokrát, že sa prepočítal.
Prečo sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom? Jedným z dôvodov je i to, že ako ľudia máme slobodu vzájomne si ubližovať a Boh nám v tom nemôže zabrániť, ak nám má ponechať slobodu, ktorá nás robí ľuďmi. Ľudia sa môžu navzájom podvádzať, okrádať, zraňovať a Boh sa na to môže len dívať s ľútosťou a súcitom, ako málo sme sa v priebehu času naučili správať sa tak, ako by sa ľudské bytosti správať mali.
Nevieme, čo máme povedať človeku, ktorého postihla tragédia, skôr vieme, čo mu nemáme hovoriť: nevhodné je čokoľvek kritické na jeho osobu (neplač, ľudia sú z teba nervózni), čokoľvek, čo má zmenšiť jeho bolesť (všetko zlé je na niečo dobré, mohlo to dopadnúť horšie, teraz je jej lepšie), čokoľvek, čo ho žiada, aby skrýval svoje pocity (nepochybuj o Bohu, on vie, čo robí). Jób potrebuje súcit, nie radu, potrebuje útechu, aby mu ľudia dodali sily, aby ho objímali, nie aby mu nadávali. Potrebuje priateľov, ktorí mu povedia „to je strašné, čo sa ti stalo a nedáva to zmysel“ a nie „hlavu hore“. Termín „Jóbovi utešitelia“ zľudovel a označuje tých, ktorí síce chcú pomôcť, ale nestarajú sa o pocity postihnutého človeka a tak situáciu len zhoršujú. Dve veci však Jóbovi priatelia urobili správne – to, že prišli, a to, že počúvali, ako si Jób vylieva svoju bolesť a smútok. Za tými, ktorým život nejako ublížil, by sme mali prísť s tým, že ich nebudeme súdiť, ale aby sme im pomohli.
Ak sa chceme v našom nešťastí dokázať zdvihnúť a ísť ďalej, musíme sa predovšetkým preniesť cez iracionálny pocit, že je to naša chyba, že je to priamy dôsledok našich nedostatkov a nášho nesprávneho konania. Naozaj nemáme takú moc. Všetko, čo sa deje na tomto svete, nemôžeme ovplyvniť.
Neverím, že Boh spôsobuje mentálnu zaostalosť dieťaťa, alebo sedí za počítačom a každý deň zosiela na ľudí predpísaný počet nádorov. Boh, v ktorého verím ja, nám neposiela také veci, ale dáva nám silu sa s nimi vyrovnať. Zdá sa nám, že už-už nevládzeme, a zrazu zistíme, že čerpáme silu z nejakého zdroja mimo nás. A s vedomím, že nie sme sami, že Boh je na našej strane, dokážeme ísť ďalej.
Zlé veci, ktoré sa nám v živote stávajú, nemajú žiaden zmysel. Nestávajú sa nám z nejakého dobrého dôvodu, pre ktorý by sme ich mali chcieť prijímať. Ale môžeme im sami dať zmysel. V tom prípade by sme si však nemali klásť otázky: „Prečo sa mi to stalo? Čím som si to zaslúžil?“ To sú nezmyselné otázky, na ktoré neexistuje odpoveď. Lepšia otázka je: „Teraz, keď sa to už stalo, čo s tým mám robiť?“
Pred niekoľkými rokmi, keď bolo v móde heslo „Boh je mŕtvy“, som videl na aute nálepku s textom: „ Môj Boh nie je mŕtvy; vášho mi je ľúto.“ Myslím, že na mojej nálepke by mohlo stáť: „Môj Boh nie je krutý; vášho mi je ľúto.“
Túto knihu objednávajte tu:
