Guy Gilbert
TVÁŘÍ V TVÁŘ UTRPENÍ
Portál, 94 s.

Sedemdesiatnik Guy Gilbert je Francúz, rímskokatolícky kňaz a autor 36 kníh, z ktorých viaceré sa stali svetovými bestsellermi (v češtine vyšlo dosiaľ 11 titulov). Tento kňaz je však naozaj nekonformný, nosí dlhé vlasy, koženú bundu, staré kožené nohavice a špicaté topánky. Takto sa začal obliekať vtedy, keď si ako miesto svojej kňazskej misie vybral pomoc mladým delikventom. On sám pochádza z pätnástich detí, vyrastal v milujúcej rodine a celé detstvo počúval o kresťanskej láske. Prečo sa teda rozhodol vychovávať agresívnych mladých násilníkov a zlodejov?

Vždy chcel byť kňazom. Študoval na seminári v Alžírsku a keď sa musel zúčastniť na bojoch v alžírskej vojne (kde pôsobil ako zdravotník), rozhodol sa ostať po vojne ako kňaz práve v Alžírsku. Tam pracoval s muslimskou mládežou, práve s tými delikventmi, ktorí sa pohybovali na hrane zákona. V roku 1970 sa vrátil do Francúzska a v Paríži si vybral opäť prácu s výtržníkmi vo veku 13 – 15 rokov, keď podľa neho ešte majú šance na zmenu. Neskôr kúpil statok v južnom Francúzsku, kde učí svojich zverencov starať sa o zvieratá i polia a najmä rozvíjať samých seba.

„V svojom živote kňaza a vychovávateľa som často konfrontovaný s utrpením. Neustále sa mi vracia otázka: na čo vlastne utrpenie slúži? Prečo je v našich životoch toľko drám, toľko bolesti? Keby som neveril, že za tým všetkým ešte je niečo, nejaký vyšší zmysel, dávno by som rezignoval,“ píše v úvode k svojej knihe Tvárou v tvár utrpeniu, ktorú venoval ľuďom v rôznych životných krízach. Svojimi slovami a skúsenosťami chce pomáhať tým, ktorí sa cítia osamotení, chudobní, slabí, chorí, starí a zbytoční, ktorí sa rozvádzajú, ktorým umrelo dieťa, alebo sa boja vlastného konca. Jeho rady plné pochopenia pre ľudské slabosti tlmočia postoj úprimne veriaceho kresťana, ktorý nachádza aj v tých najťažších chvíľach silu vo viere v Boha.

Ukážky z knihy Tváří v tvář utrpení

Pokiaľ si okamžite, ako nastane problém, človek povie: „Čo som Bohu urobil, čím som si to zaslúžil?“ dostane sa k chápaniu Boha, ktorý sa mstí tým, ktorých stvoril. Taký Boh však neexistuje. Ak chceme byť milovaní, máme hovoriť: „Milujem ťa!“ Skutočná modlitba je modlitbou chvály a lásky.

Abbé Pierre narazil v jednu zimnú noc na samovraha, ktorý chcel so všetkým skoncovať a poddať sa smrtiacemu mrazu. Namiesto toho, aby ho ľutoval alebo len prikryl dekou, navrhol mu: „Poď so mnou, potrebujem pomoc, na svete je toľko úbohých ľudí.“ A ten muž s ním zostal štyridsať rokov a pomáhal mu.

Odmietnite sledovať vojnu v televízii. Odmietnite usadiť sa v kresle a kochať sa bojmi v priamom prenose, keď si môžete byť istí, že vás nepoškrvní jediná kvapka krvi. Vojna je strašné zlo. Vychovávali nás predsa k ľudskosti. O čom nás majú tie krvavé orgie poučiť? Nastoľme mier sami v sebe. Ak nie sme sami so sebou spokojní, ak sa bojíme ticha, ak žijeme vo vnútornom konflikte bez reflexie a modlitby, načo nám je to, že chceme, aby bol vo svete mier?

Podľa smutnej štatistiky sa počas rodinných večerí hovorí s deťmi hlavne o škole. Budúcnosť dieťaťa však nie je len škola. Ide hlavne o to, či má úctu samé k sebe, či sa má rado, aby mohlo milovať. A na to potrebujeme čas, aby sme mu mohli načúvať, aby sme sa dozvedeli o jeho priateľoch, o rodiacich sa láskach. Nič pri výchove nenahradí láskyplné každodenné načúvanie, keď sa rodičia s deťmi zídu okolo stola a vnímajú, čo im deti rozprávajú.

Dôchodok ako nočná mora? Keď si to zhrnieme, treba sa zmieriť s tým, že človek starne a potom bude život úžasný. Zmieriť sa so starnutím znamená, že si jedného dňa pri pozeraní sa do zrkadla povieme: „Ja na tie vrásky, kruhy pod očami, brucho, protézu a dvojitú bradu kašlem!“ Musí nam to naozaj byť jedno. A dodáme: „A teraz budem konečne žiť život naplno.“ Spiritualita, ktorá je každý deň oživovaná modlitbou, vám dá nenahraditeľný mier v duši. Nebehajte, na to už nie je vhodná doba. Ale hýbte sa. Choďte von v každom počasí, len sa poriadne oblečte.

Žime tak, aby si len na základe nášho spôsobu života ľudia povedali, že nie je možné, aby Boh neexistoval. Ak človek v živote skutočne každý deň napĺňa vysoké hodnoty, snaží sa podľa nich budovať seba a prispievať iným, potom má v sebe radosť navzdory temným miestam. Je to pozemská radosť, ktorá je predzvesťou finále a nesskonalého šťastia, v ktorom budeme žiť večne.

Po pracovnom týždni bývam vyčerpaný, uťahaný, zničený, potom prídu na rad prednášky a sobotné a nedeľné omše. A ja z tých naplnených kostolov vychádzam spokojný, keď sa mi podarí odovzdať vám celú moju radosť a zdieľať utrpenie. A keď po naplnenom víkende strávim dva dni v tichu kláštora, vylieči to všetky moje trápenia. Taký je môj rytmus. Potrebný, životne nutný. Mlčanie s Bohom zmierni každé utrpenie. „Nemáte toho dosť?“ pýtate sa ma často. Evidentne nie, lebo niesť utrpenie druhých je pre mňa radosť a dôvod k životu. Moje kríže sú ľahšie, keď nesiem kríže tých druhých. Biblické „berte na seba bremená iných“ je osvietený výrok. Človeku pomáha, aby prekonal sám seba.