* 1949 vo Warterbury, Connecticut, USA, žije a tvorí v New Yorku
Určite si pamätáte na titulnú snímku časopisu Vanity Fair s nahou Demi Moore v siedmom mesiaci tehotenstva. Časopis nemusíte vôbec poznať, ale táto fotografia filmovej hviezdy obletela svet a svojho času sa o nej veľa diskutovalo. A čo nezabudnuteľný dvojportrét Johna Lennona a Yoko Ono, na ktorom nahý ex-Beatle objíma svoju japonskú manželku, oblečenú celú v čiernom? Alebo trochu iný záber: malinkatá domorodka z Filipín stojí medzi dvomi obrovskými, po zuby ozbrojenými americkými vojakmi. Autorkou týchto svetoznámych fotografií je Annie Leibowitz, Američanka, ktorá okrem najväčších celebrít americkej pop-kultúry fotografovala aj vojny v Rwande a Sarajeve či olympijské hry v Atlante. Jej fotografie vznikali pre časopisy Rolling Stone, Vanity Fair, Life, New Yorker, Esquire a Vogue.
Annie sa narodila ako jedno zo šiestich detí leteckého dôstojníka a inštruktorky moderného tanca. Otca každé dva roky prekladali z miesta na miesto, z Ohia do Colorada, z Aljašky do Texasu, potom na Filipíny. Annie v nezakorenenom detstve našla jediné pozitívum: že jej tieto skúsenosti ako fotografke pomáhali nadväzovať rýchle vzťahy s ľuďmi, ktorých mala odfotiť. V detstve rada maľovala, štúdium na Umeleckom inštitúte v San Francisku však rýchlo zanechala, namiesto štetca radšej zvierala v rukách fotoaparát.
„Ona prinúti stránky, aby spievali!“, vyhlásila svojho času editorka časopisu Vanity Fair Tina Brownová. „Vždy sa im (fotografovaným) snažím vyhovoriť, že je to práca. Ideme sa baviť! Relaxovať!“ hovorí Leibowitz o metóde, akou prichádzajú na svet jej nezabudnuteľné portréty. Ale nie je to až také jednoduché. Fotografia tehotnej Demi Moore vznikala dvanásť hodín! Lennona s Yoko chcela sprvu zachytiť oboch nahých, ale Yoko nesúhlasila. Nakoniec z toho vyšiel John ako dieťa, ktoré sa nahé vinie k svojej „matke“ a dlhé čierne vlasy Yoko Ono boli romanticky rozhodené po podložke. Snímka vznikla krátko pred Johnovou smrťou a mnoho vypovedá o ich jedinečnom vzťahu. „Som rada, keď mi ľudia povedia svoje predstavy o tom, ako má ich portrét vyzerať. Niektorí sa pýtajú, čo chcem robiť, ako ich chcem zobraziť, tí mi nijako nepomôžu.“ Zaujímavý je aj portrét Arnolda Schwarzeneggra na koni, pričom fotografka ho sníma odspodu. Herec pôsobí priam aristokraticky, vyzerá ako vojenský hrdina, ktorému vytesali majestátnu sochu. Annie často fotografuje ľudí nahých, pomaľovaných farbami, ponorených do mlieka: „Zobraziť ľudské telo, to je zásah do intímnosti. Keď som fotila Stinga na púšti, bola príšerná horúčava. A on sa tam zrazu prechádzal nahý a tvrdil, že si pripadá, akoby sa dostával na primitívnejší vývojový stupeň. Ale je pravda, že až pri príprave retrospektívnej výstavy mojich prác som si všimla, že tých naháčov som nafotila dosť veľa.“
Fotografia malej Filipínky medzi americkými vojakmi vznikla roku 1968, keď jej otec slúžil na americkej základni na Filipínach. Mladučká Annie tu videla čosi, čo ňou naozaj zamávalo. Na základni bola obrovská nemocnica, do ktorej zvážali ťažko zranených amerických vojakov z Vietnamu. Vtedy sa to ešte utajovalo. Jej matka toto prostredie ťažko znášala a začala sa utápať v alkohole. Annie urobila radikálny rez, odišla do Izraela, kde hľadala svoje židovstvo, ale zistila, že nepotrebuje nový domov, že domov, i keď len aký-taký, má. Vrátila sa, začala navštevovať večernú školu fotografie a vďaka fotkám z kibucu jej ponúkli prácu v kultovom časopise Rolling Stones. Mala cestovať do New Yorku a priniesť odtiaľ fotky Johna Lennona. Slávny spoločný portrét s Yoko vznikol o desať rokov neskôr.
Roku 1975 jej chlapci z Rolling Stones ponúkli, aby nafotila ich svetové turné. „Potrebovali mať doklad, že sú slávni. Keď som do toho šla, netušila som o živote na takom turné absolútne nič. Bola som úplne naivná, zobrala som si so sebou aj tenisovú raketu, lebo som chcela v čase medzi koncertmi hrať tenis. Všetci sa mi smiali. Nakoniec sa tak či tak stanete upírom, v noci žijete a cez deň spíte. Najhoršie bolo, že som tomu životu bez sebadisciplíny podľahla. Stala som sa súčasťou niečoho, čo mi takmer vzalo život,“ tak Annie rozpráva o etape svojho života, keď brala drogy. „Dnes už som omnoho opatrnejšia pri výbere toho, čomu sa oddávam.“
Annie má ateliér na Manhattane a štáb tridsiatich asistentov. Žije v apartmánovom komplexe vo West Village, blízko nej má svoj byt aj spisovateľka Susan Sontag, s ktorou nedávno pripravili a vydali knihu s jednoduchým názvom Ženy. Eseje kultovej feministickej autorky dopĺňajú fotografie žien rôzneho veku, rôznych povolaní, rôznej farby pleti, z rôznych končín Ameriky. Učiteľky, vojačky, političky, astronautky, športovkyne, umelkyne, farmárky, ženy choré na AIDS, prvé dámy i prostitútky, matky i dcéry, známe i neznáme. Žiaden reprezentatívny výber, ale zbierka ženských individualít, ktoré ukazujú „ako vyzeráme a čo robíme“. Kvôli tejto knihe Annie precestovala celú Ameriku. „Čím ďalej, tým viac sa zaujímam o staršie ženy. Pri ich fotení sa realizujem viac, ako keď mám zaznamenať len stereotypnú sviežosť mladosti. Chcem svojim fotografiami odbúrať názor, že staré ženy nie sú krásne. Lebo to nie je pravda.“ A prvá fotografia, ktorá uvádza túto knihu, je portrét jej matky.
Annie prekvapila celý svet, a asi aj samú seba, keď ako 51-ročná porodila prvé dieťa, dcéru Sarah Cameron: „Stihla som to v deväťdesiatej deviatej hodine. Bolo to neskutočne skvelé. Určite sú všetky klišé pravdivé. Takmer som rezignovala, neverila som, že sa to stane – a stalo sa.“ V roku 2005 sa narodili dvojičky Susan a Samuelle, ktoré pre Annie porodila náhradná matka.
