V kaviarni oproti Pompidou Centre v Paríži, kde práve otvorili výstavu fotografií Nan Goldin, osloví mladý muž kontroverznú fotografku, ktorá tam dáva interview: „Ďakujem,“ povie dojatý a plný dojmov z vernisáže, „vaša práca je taká nádherná, taká pravdivá, taká... o živote.“
Aké fotografie to vlastne videl? Ľudí nahých, obliekajúcich sa, vyzliekajúcich sa, pozerajúcich do zrkadiel, milujúcich sa i ľahostajných, masturbujúcich, fajčiacich, chorých, trpiacich, umierajúcich. Prevaha šokujúcich emócií, taký je svet Nan Goldin (* 1953 v Marylande, USA, žije a tvorí striedavo v New Yorku a v Európe).
Narodila sa v priemernej americkej rodine. Najstaršia sestra Barbara, potom dvaja chlapci a ona najmladšia. So sestrou si veľmi dobre rozumeli, aj keď bol medzi nimi osemročný rozdiel, Barbara sa starala o mladšiu sestričku a rozprávala jej veci, ktoré by dospelým nikdy nepovedala. Boli to päťdesiate roky, nič povzbudzujúce pre až príliš citlivé dievča plné hnevu na to, že nemá nádej, aby sa jej sny o zmysluplnejšom živote naplnili. Keď mala Nan 11 rokov, skočila Barbara pod kolesá vlaku smerujúceho do Washingtonu. Rodičia klamali samých seba, že to bola nehoda, ale Nan vedela, že nie.
Strata najmilovanejšej osoby kruto bolela. Nan začala rebelovať proti konvencii, ktorá zničila jej sestru. Utekala z domu, ako 14-ročná zakotvila v alternatívnej škole v komúne hippies. Nedokázala sa na nič sústrediť, prehovorila pár slov za celý mesiac. Z apatie ju vytiahol nový priateľ David Armstrong, ktorý ju presviedčal, že má bojovať a snažiť sa napriek všetkému prežiť.
Ten druhý, kto jej pomohol, bol fotoaparát, ktorý dostala k šestnástim narodeninám. V osemnástich si pichala heroín, ale aj tak neprestajne fotila. Narkomani, prostitútky, homosexuáli, transvestiti – to bola jej nová rodina, ktorú našla neďaleko Bostonu. Skutočne divoké roky, ale zároveň aj čas štúdia na škole Múzea výtvarných umení. Denno-denne fotografuje priateľov, ktorí jej s prehnaným make-upom zvodne pózujú a napodobňujú eleganciu filmových hviezd. Niektorých z nich fotografovala tridsať rokov a zaznamenávala, ako čas a zničujúci život poznamenali ich tváre a telá. Na jednom obrázku je Lilly, dcérka jej priateľov, zachytila ju hneď po narodení, ešte od krvi a so zvyškami placenty na tváričke. Na druhom obrázku má Lilly rok a narcisne bozkáva vlastný obraz v zrkadle. K téme zrkadla sa Nan v svojej tvorbe vracia veľmi často. Budem tvojím zrkadlom, taký titul dala aj filmovému dokumentu, ktorý nakrútila spolu s BBC a v ktorom zaznamenala výpovede svojich priateľov nakazených vírusom HIV.
Roku 1978 odišla do New Yorku, pracovala ako barmanka a predvádzala diaprojekcie svojich snímok. Získala päťtisíc dolárový grant, z ktorého žila päť mesiacov v Londýne a fotila skinhedov a pankerov v ich kluboch. Aj po návrate do NY sa pohybovala v undergroundovej hudobnej scéne. A potom vznikol fotoseriál, vďaka ktorému sa stala slávnou: Balada o sexuálnej závislosti. Viac ako 700 fotografií, v centre ktorých stojí jej vtedajší milostný vzťah, či skôr, ako sama hovorí: veľká láska a „švédska trojka“ medzi nami – ja, Brian a drogy. Sériu završuje posledná snímka s názvom Nan mesiac po tom, ako bola zmlátená. Opuchnutá, na nepoznanie znetvorená ženská tvár, dramatický záver jedného vášnivého vzťahu: „Bolo to naozaj ťažké pochopiť, že muž, ktorý ma miluje, je zároveň schopný ma mlátiť a že závislosť na ňom ma môže zničiť. Zároveň tá snímka vypovedá mnohé aj o o tom, čo je to žena, čo muž, aká je úloha oboch pohlaví. Nemá to nič spoločné s láskou, toto násilie muža namierené proti žene.“ Roku 1984 Balada o sexuálnej závislosti vyšla knižne.
Jej reputácia umelkyne rástla, ale ona sama popisuje 80. roky ako „tvrdé, veľmi tvrdé“. V ich závere žila s iným mužom, nie milencom, len narkomanom ako ona, v totálnej mizérii. Jedného rána sa pozrela na spúšť okolo seba - a odišla na odvykaciu liečbu. Zobrala aj fotoaparát, i keď si nebola istá, či ešte vôbec niečo v jej živote stojí za zaznamenanie. „Boli tam ľudia, ktorí mali za sebou dlhú drogovú históriu, a aj keď sa liečili, už neboli schopní vrátiť sa k umeniu. Dôverovali mýtu, že drogy prinášajú inšpiráciu a doplatili na to.“ Ale fotoaparát opäť nesklamal a pomohol jej nájsť bývalú kreatívnu Nan. Začala každé ráno fotiť samú seba. „Po prvýkrát som skúšala fotiť pri prirodzenom svetle. Predtým ma zaujímal nočný život, vždy som bola zavretá medzi štyri steny klubu, izby, hotela. Teraz tie snímky pôsobili na mňa až klaustrofobicky.“ Po odchode z liečebne začala cestovať, navštívila Bangkok, Tokio, Európu. Zoznámila sa s Angličankou Siobhan Liddellovou a počas sedem rokov trvajúceho vzťahu neustále fotila jej portréty. Ak bol Brian na fotografiách odvrátený od kamery a jeho snímky tmavé, Siobhan sa vždy díva priamo do objektívu, či už s láskou, alebo ľahostajnosťou, a jej portréty žiaria sviežimi farbami.
Osemdesiate roky priniesli do komunity jej priateľov krutý „dar“ – vírus HIV. Začiatkom 90. rokov žila Nan v Berlíne a starala sa o galeristu a priateľa Alfa Bolda, ktorý umieral na AIDS. Opäť strácala blízkeho človeka a opäť dva roky fotoaparátom zachytávala celú túto ťažkú lekciu. Kvôli vírusu stratila mnoho priateľov. Nan si veľmi váži priateľstvo s herečkou a spisovateľkou Cookie Müllerovou. Séria fotografií ukazuje Cookie s priateľmi, so synom Maxom, vidíme ju nariekať pri hrobe manžela Vittoria, ktorý tiež umrel na AIDS. Vidíme aj dospievajúceho Maxa ako sa pokúša zadržiavať plač. „Cookie je pre mňa veľmi dôležitá. Lebo tieto fotky nie sú len suchou štatistikou o ľuďoch, ktorí umierajú, je to dôkaz, že vždy ide o individuálny osud, o tragédiu konkrétneho človeka.“ Roku 1993 vyšli knižne portréty homosexuálov Druhá strana 1972 – 1992. Potom urobila diaprojekciu autoportrétov od detstva až po zrelú ženu a nazvala ju All By Myself (Všetko odo mňa). „Nie som geniálna fotografka. Môj génius, ak nejakého vôbec mám, je založený na schopnosti dívať sa a na prirodzenosti. Vôbec nie na tom, že by som robila perfektné zábery. Skrýva sa vo vzťahoch, ktoré mám s blízkymi ľuďmi.“
Nan už dlho žije sama: „Môj fyzický život je viac o bolesti, ako o zábave.“ Napriek tomu sú jej súčasné fotografie plné života, krásy, pozitívneho posolstva a nádeje. K obrazovému projektu Heart Beat skomponoval soundtrack John Taverner a naspievala ho Björk. Zábery na práve narodené bábätká, prvé lásky, matky s deťmi, prírodu – možno symboly nového života po toľkých úmrtiach.
