Bonnie Tsui
PREČO PLÁVAME
Grada, 264 s.

Bonnie Tsui, americká novinárka a profesionálna plavkyňa s čínskymi koreňmi napísala pre noviny, s ktorými spolupracuje, niekoľko esejí a reportáží o ľuďoch, ktorí radi plávajú. Z týchto esejí neskôr vznikla kniha Prečo plávame, jeden z najlepších titulov literatúry faktu podľa viacerých renomovaných zdrojov. Hľadala v nej odpoveď na otázku: ak my ľudia žijeme na Zemi a plávať sa musíme učiť, prečo teda radi plávame, čo nás na ponáraní sa do jazerných či morských vôd, alebo hoci len do bazéna, tak priťahuje?

Rodičia Bonnie sa zoznámili na plavárni a svoju dcéru naučili plávať ako päťročnú, aby sa neutopila v oceáne, na brehu ktorého trávili veľa času. Dnes pláva každý deň, pretože ju to teší a udržuje v kondícii. Som jednou z postáv tejto knihy, píše. K tým ďalším patrí napríklad islandský rybár, ktorý prežil šesť hodín v ľadovej morskej vode, po havárii lode ako jediný doplával na breh a stal sa islandským národným hrdinom. Vďaka nemu začali na Islande pripisovať veľký význam plaveckému výcviku. Bazény sú naše krčmy, hovoria s obľubou dnešní Islanďania. Autorka zozbierala inšpirujúce príbehy viacerých olympijských plavcov, vrátane paraolympionikov; cestovala do Japonska za samurajmi plávajúcimi v dvadsaťkilogramovom brnení; do Texasu kvôli výskumu vplyvu plávania na spomalenie starnutia; do Chicaga kvôli rozhovoru s historikom, ktorý skúma praveké komunity žijúce na brehu jazera v časoch, keď bola Sahara ešte zelená. Stretla sa s členom plaveckého klubu vojakov, ktorí sa učili plávať v bazéne paláca Saddáma Husajna a dokázali tak prežiť psychicky mimoriadne náročné obdobie vojny v Iraku. Hovorila s vedcami, filmármi, atlétmi, všetkých sa pýtala, prečo plávajú, čo im to dáva. Potápala sa v Paname, surfovala v Mexiku, plávala v Austrálii, lovila zvláštne mäkkýše zvané morské ucho, zúčastnila sa na rôznych plaveckých súťažiach. Spomína Byrona a jeho slávne preplávanie Hellespontu. Mapuje zdravotné problémy, ktoré plavcov postihujú, no zároveň považuje ponáranie sa do studených vôd oceánu za zázračný liek. Už egyptskí králi si do každodenných kúpeľov pridávali voňavé esencie, vodnú terapiu uznávali Gréci, Rimania, ktorí kultúru termálnych kúpeľov rozniesli do takmer celej Európy. Keďže sa každú hodinu na svete utopí priemerne štyridsať ľudí, načrtla aj krátku históriu plaveckých pomôcok, tú prvú, korkovú záchrannú vestu zo štvrtého storočia pred naším letopočtom popísal Plutarchos.

Kniha zaujme nielen športovcov, je v nej veda i príroda, história i biológia, poézia i fakty, príbeh dobrodružného života autorky i celého ľudstva od čias, keď sme vyšli z morí na pevninu. Ako napísal jeden z recenzentov: je to ľúbostný list vode. A tí, čo túto knihu čítali, hovoria: lepšie ako jej čítanie je už len plávanie.

Ukážky z knihy PREČO PLÁVAME:

Bonnie Tsui: - Preplávala som vysokú školu. Preplávala som rozvod. Preplávala som z Alcatrazu, kvôli stávke. Plávala som počas rehabilitácie po operácii kolena. Preplávala som jazero na mojej svadbe. Preplávala som potrat a dni pred narodením mojich dvoch synov. Tie tri desaťročia plávania a hľadania rovnováhy mi pomohli udržať si hlavu pevne nad vodou. Plávanie dokáže pomôcť nielen pri fyzickom prežití.

Sedemdesiattriročný Masaaki Imamuri z Jokohamy sa zamýšľa nad tým, prečo plávajú v štýle samurajov: - Prvým bodom je prežitie, Japonsko predsa obklopuje voda. Druhý dôvod je náboženský: šintoizmus považuje misogi, rituálne čistenie tela a duše vodou, za posvätné. Tretím dôvodom je boj: samuraji na ochranu feudálneho územia vytvárali v jednotlivých častiach krajiny plavecké školy. Po štvrté, ide aj o súťažného ducha pri pretekoch a vystúpeniach synchronizovaného plávania. A piaty, najdôležitejší je súzvuk mysle a tela. Tento posledný princíp môžeme vysvetliť ako mizu no kokoro, teda „myseľ ako voda“. Dôvodov je veľa, hlavne s pribúdajúcimi rokmi dokážete oceniť ten stav zen, to majstrovstvo života, tú hlbokú filozofiu.

„Schopnosť plávania meniť náš stav vedomia robí z neho drogu,“ hovorí Lynne Coxová. „Niekedy sa sústredíme s nebývalou jasnosťou a dokážeme odfiltrovať všetky vonkajšie ruchy, inokedy je naša pozornosť rozptýlená a myšlienky splývajú jedna do druhej, bez prerušenia. Kto potrebuje halucinogény,“ smeje sa Lynne, „keď si môžete ísť jednoducho zaplávať do mora?"

„Plávanie je jediným spôsobom existencie, pri ktorom sa cítim slobodná,“ hovorí bývalá plavkyňa Yuknavitschová, ktorá napísala knihu o zdravotných aspektoch plávania súvisiacich s pribúdajúcim vekom. „Pôsobím trochu ťarbavo a mäkko, zostarnuto a neforemne. Keď som však vo vode...“

Pýtam sa doktora Tanaku, ktorý skúma dlhovekosť, prečo je plávanie také dobré pre starnúce telá. Podľa neho je to stavom beztiaže, pri ktorom je možná fyzická aktivita bez bolesti a poškodenia, ku ktorému dochádza pri nárazoch na súši. Chlad a nadnášanie zmierňujú zápaly a podporujú telo. A je tu ešte jedna vec, tá najdôležitejšia. „Poviem vám, čo naozaj odlišuje plávanie od všetkých ostatných foriem cvičenia.“ Naťahujem uši. „Plávanie ľudí viac baví.“ Mnohí si dávame novoročné predsavzatie, že budeme cvičiť, ale po pomerne krátkom čase to väčšina z nás vzdáva. A práve tu má plávanie obrovskú výhodu. „Skúmame aj nálady,“ vysvetľuje Tanaka. „A pri úplne rovnakom režime behania, bicyklovania a plávania pokladajú ľudia plávanie za najzábavnejšie. Inak povedané, ľudia v plávaní pokračujú, pretože plávajú radi.“
 

Túto knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu tu: