Sabine Groth
CESTA HRDINKY
Hledání zdrojů ženské síly
Portál, 224 s.

 „Témy tejto knihy nosím v sebe už tridsať rokov. Mne a mojim priateľkám často chýbali vzory žien, ktoré by nám mohli ukazovať cestu. Zatiaľ čo naše matky ešte patrili ku generáciám žien, ktoré plnili tradičnú úlohu ženy v domácnosti a matky, ja som už patrila ku generácii dievčat a žien, ktoré získali slobodu a mali zrazu mnoho možností, ako utvárať svoj život,“ píše autorka v úvode tejto inšpirujúcej knihy. Jej skúsenosti z práce s klientkami hovoria, že niektoré ženy sprvu nájdu mnoho dôvodov, prečo sa nevydávať na náročnú cestu, prípadne sa niekde v polovici vzdať. Sú príliš mladé, príliš staré, musia ešte vybaviť toto a toto, dokončiť vzdelanie, vychovať deti, dopracovať sa do dôchodku. Iné sa nedokážu odpútať od pohodlného, no neslobodného života, ďalšie nevedia, aký je ich cieľ, väčšina má proste strach. Inštinktívne tušia, koľko duševnej driny by ich stálo, keby chceli naplno rozvinúť svoj potenciál. Ale keď sa predsa len rozhodnú, že sa na túto cestu vydajú, zvyčajne ich už nič nedokáže zastaviť.

Cesta hrdinky sa delí na tri časti: Cesta do podsvetia, Návrat k sebe a Vpred k novým brehom. Teóriu dopĺňajú praktické cvičenia, ktoré vedú čitateľky najskôr do temných kútov vlastnej duše. Tam nájdu neobľúbené časti svojej osobnosti, ale aj jej jedinečné nadania a silné stránky. Naučia sa, ako tieto izolované odštiepené aspekty duše spojiť a spriateliť sa s tým, čo na sebe nemajú rady. V druhej časti prebádajú svet pocitov a potrieb, posilnia sebavedomie a naučia sa nasledovať intuíciu. V poslednej etape budú pripravené prebudiť a realizovať svoje pôvodné životné sny a vízie.

Ukážky z knihy Cesta hrdinky:

Predstavte si, že ste prekrásny zámok s veľkými sálami, dlhými chodbami a tisíckami komnát. Každá predstavuje jednu časť vašej osobnosti. Sú tu slávnostné salóny zaplavené svetlom, malé komôrky, holé, prázdne miestnosti, útulné izby, tmavé pivnice aj zatuchnuté kúty. V niektorej izbe je láska, v inej nenávisť, v jednej veľkodušnosť, v inej lakomstvo. Kedysi sme pozamykali izby, o ktorých nám povedali, že ich radšej nemáme nikomu ukazovať. Mnohé ženy zamkli hlavný vchod a zabudli, že vôbec žili na nejakom zámku. Teraz musíme prejsť všetky jeho miestnosti, aj tú naplnenú zlosťou, aj tú s hnevom, aj tú so smútkom. Za nimi sa nachádzajú miestnosti plné radosti a vášne. Musíš prejsť každou miestnosťou, aj tou najbolestnejšou, aby si sa z nej dostala. Keď ženy otvoria dvere k zamknutým miestnostiam svojej duše, často zdesené konštatujú, že pripustili systematické ničenie najdôležitejších aspektov svojej osobnosti, svojich snov a životných cieľov.

V prvej fáze ide o to, aby sme si priznali to, v čom sme sa už dlho klamali. V druhej fáze nasleduje otázka: Čo si s tým počnem? Čo urobím?

Každý človek môže byť zrkadlom čírym, začadeným alebo roztriešteným. Číre zrkadlo sú ľudia, ktorých obdivujeme, idealizujeme si ich a veríme, že nemôžeme byť takí dokonalí, ako sú oni. Začadené zrkadlo sú ľudia, s ktorými máme problémy a dúfame, že rozhodneme nie sme ako oni. A roztrieštené zrkadlo sú ľudia, ktorých máme radi a obdivujeme ich, ale bojíme sa ich, alebo sa v ich prítomnosti cítime stiesnene. Roztrieštené zrkadlo kombinuje v sebe zrkadlo číre a začadené. Psychologicky sa tomuto javu hovorí „projekcia“. Je to obranný mechanizmus, pri ktorom u iného človeka prehnane vnímame vlastné nežiaduce vlastnosti, a buď ich na ňom obdivujeme, alebo proti nim bojujeme. Vždy ide o nevedomý prenos našich vlastností, pocitov alebo schopností, ktorých sme si nie vedomé, na iného človeka. Príklad: keď žena potláča hnev, odsudzuje ľudí, ktorí dávajú najavu svoju agresivitu. Ukrýva vlastný Tieň tak hlboko, že ho na sebe ani nevidí, musia jej ho zrkadliť iní ľudia. Kedykoľvek nás nejaké konanie zvlášť odpudzuje alebo nás silne emocionálne zasiahne, keď o nejakom človeku hovoríme zlé veci, môžeme si byť isté, že máme do činenia s projekciou.

Keď sa naučíme akceptovať nielen naše negatívne rysy, ale všetky, potom budeme skutočne všetkým, čím môžeme byť: tým, čo nás rozplače, aj tým, čo nás rozosmeje. Budeme kráskou aj zvieraťom naraz.

Na tejto ceste je dôležité starostlivo si vyberať priateľov. Nie každý je nám v tejto citlivej fáze oporou. Ľudia, ktorí dovoľujú svojím obavám, aby ich ovládali; ľudia, ktorí vyznávajú iné hodnoty, než my; tí všetci sa nás budú snažiť presvedčiť, aby sme nešli po ceste, po ktorej túžime ísť. Keď sa ich spýtame na cestu, nedôjdeme do nášho cieľa, ale do toho ich.

Nikde nie je intuícia divokej ženy potrebná tak, ako pri výbere partnera. Nie je to ako pri švédskom stole, nedá sa siahnuť po prvej jednohubke, ktorá vyzerá lákavo, ba dokonca sa ponúka, až sa nám zbierajú sliny v ústach. Musíme sa pýtať, či tento človek dokáže nasýtiť i hlad našej duše, či mu budeme vyhovovať aj my, či nám bude dodávať energiu, alebo ponúkne len krátkodobý pôžitok a potom nás opustí a bude nám celé týždne až roky želať v žalúdku. Musíme vyskúmať, či nás skutočne dokáže naplniť, upokojiť naše najhlbšie potreby a či bude s nami zdieľať naše najdôležitejšie hodnoty. Naučíme sa odriekať a budeme čakať, než sa objaví to, čo naozaj chceme. Tie ženy, ktoré pri výbere partnera vždy bolestivo narazia, by už nemali nechávať veslo pri výbere nevedomiu. Pre ne je výber podľa starostlivo zvolených kritérií otázkou života a smrti.

Naše matky a babičky boli väčšinou presvedčené, že ich potreby, priania a túžby nie sú dôležité, alebo že sú menej dôležité než potreby, priania a túžby iných ľudí. Keď však neberieme vážne svoje potreby, nerobia to ani ľudia v našej blízkosti. Cvičenie k tejto lekcii spočíva v tom, že každý deň požiadate jedného človeka, ktorého si vyberiete, aby vám naplnil nejakú potrebu.

Môžeme si vybrať: buď naplníme vlastné potreby, alebo sa stiahneme v prospech iného človeka, nadradíme ohľaduplnosť, zodpovednosť a záväzky nad naše prianie oddýchnuť si a baviť sa. Keď dôjde ku konfliktu dvoch hodnôt, sme zmätené, nahnevané alebo smutné. Keď konáme v súlade s našimi hodnotami, sme veselé a cítime sa naplnené. Musíme sa naučiť povedať: Stačí! Ešte toto a dosť! A musíme to myslieť vážne a podľa toho sa aj správať. Ak sa žena snaží, aby bola anjelom, ktorý splní iným všetky želania, docieli opak: vyvinie sa z nej puntičkárska perfekcionistka a časom vyhorí. Nie, musíme sa riadiť svojím vnútorným hlasom, ktorý nám včas povie, kedy je niečoho priveľa a kedy je načase nasmerovať starostlivosť o iných k starostlivosti o seba. Walk your talk, hovorí indiánske príslovie. Hovor, čo si myslíš, a rob, čo hovoríš.

Niektorá žena až po zrútení pocíti, že musí znovu nájsť svoj domov, aj keď zato zaplatí životom, ktorý dosiaľ viedla.

Našou úlohou je vyjadriť všetko, čo sa v nás skrýva, svoje nadania, talenty, vlohy, celý náš potenciál. Je to červená niť, ktorá sa tiahne celým naším bytím, zvláštne semienko, ktoré život zveril iba nám. Každá žena má v sebe najvyššiu formu samej seba. Znamená to, že o svojich túžbach musíme nielen hovoriť, ale ich aj stelesňovať. Gándhí hovoril o tejto prostej pravde, keď povedal: Môj život je moje posolstvo.

Túto knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu na tomto linku: