Boris Cyrulnik
LÁSKA NAD PROPASTÍ
Od minulých traumat k bezpečným vztahům
Portál, 238 s.

Boris Cyrulnik je francúzsky psychoanalytik a neuropsychiater, ktorý vedie vo francúzskom Toulone výskum etológie. Špecializuje sa na tému resiliencie, jej pôsobenie hlavne v detstve a celoživotné následky. Ak sme boli citovo zranení do takej miery, že sme stratili akúkoľvek radosť zo života, dokážeme ešte nadviazať nový milostný vzťah? Ako sa dá zbaviť tragickej minulosti a prekonať bolesť, ktorú vyvolala trauma?

„Ak chceme človeku, ktorý  zápasí s psychickou traumou, podať pomocnú ruku, aby sa začlenil späť do života a spoločnosti, je nutné dať jeho utrpeniu význam,“ hovorí autor tejto knihy, ktorý pomáha obetiam tragédií vrátiť sa späť medzi ľudí. Dokáže ich vyliečiť tak, že prijmú traumatizujúcu udalosť ako súčasť svojho životného príbehu a sú schopní ísť ďalej. Či už ide o ľudí, ktorí sa vrátili z koncentráku, alebo videli zhorieť svoj dom, zažili bombardovanie, ženy, ktoré boli znásilnené, deti, ktoré prišli o rodičov, týrané manželky, zneužívané deti, deti alkoholikov, alebo hoci „len“ mladá žena, ktorá strávi noc s novým partnerom a ráno so zdesením sleduje, ako od nej uteká preč. Niekto má vysokú hladinu resiliencie a dokáže zvládať ťažké tragédie, dokonca v nich nachádza nádej; iný podlieha nešťastiu a prijíma ho ako osud.

Ukážky z knihy Láska nad propastí

Psychické zranenia sa často v rodinách podvedome prenášajú cez niekoľko generácií a ak sa o nich nehovorí, môže takéto tabu vyvolať psychózu aj v tretej generácii. Psychické zranenie totiž vytvára špecifickú osobnostnú štruktúru rodiča, ktorá má kľúčový vplyv na vývoj dieťaťa. Prenáša sa tak tieň, ktorý spôsobuje problémy, ale ktorý môže byť aj zdrojom potešenie z rozkrývania záhady u ľudí, ktorí uverili, že ich rodina je „prekliata“.

Aj v detských domov nachádzame deti, ktoré si vytvárajú sieť priateľov, ktoré sú schopné udržať si vnútorný ostrovček krásy, píšu básničky, kreslia, predstavujú si peknú budúcnosť, a to všetko vďaka vnútornému obrannému mechanizmu – dennému sneniu. Tieto deti, ktoré vzbudzujú nehu a náklonnosť, ešte pred všetkými pohromami, ktoré zažili, získali v svojom prostredí niekoľko raných skúseností, ktoré v ich pamäti vytvorili zárodky resiliencie. Akoby si v svojom vnútri hovorili: „Cítim, že ma niekto môže mať rád, pretože viem, že ma už niekto rád mal.“ Vnútorné zranenie a tieto uhlíky nádeje koexistujú v ich pamäti ako určitá predstava o sebe samom, s ktorou vstupujú do ľúbostných vzťahov.

Traumatizované deti často snívajú o tom, že sa stanú perfektnými rodičmi, aby konečne svojim deťom dali všetko, čo sami nedostali. Netušia však, že nič nemá k dokonalosti ďalej, než dokonalý rodič. Keď sa rodič dopustí chyby alebo omylu, dieťa sa má voči čomu búriť, čo mu dodáva odvahu čeliť prekážkam. Rodičovská chyba tak podporuje jeho nezávislosť.

Spoločnosť sa mení a vytvára tlak na rodinné štruktúry. Koniec kultu pater familias, teda vnímania otca ako hlavy patriarchálnej rodiny, vedie k obráteniu pocitu životného dlhu. Dnes už dieťa nevďačí za svoj život rodičom, ale naopak dodáva zmysel ich zväzku. Zákazy už nenastoľuje otcovská postava, ale nastoľuje ich dieťa. Už len samotným príchodom na svet vytvára pre rodičov prekážku k tomu, aby sa rozišli, alebo v nich minimálne vyvoláva väčšie úsilie o zachovanie zväzku. Ešte pred dvomi generáciami túžili ženy dať svojim mužom dieťa. Dnes túžia dať svojím deťom otca. Tento prístup vedie k zrodu „veľkých kojencov“ s hypertrofovaným narcizmom. Autoritu v rodine preberá dieťa. Aby si vydobylo autonómiu na svojich bezchybných rodičoch, nemá inú možnosť ako prejaviť svoju jedinečnosť, len formu násilného odmietnutia. Tento tlak vedie občas až k hrozivým javom, kedy kvôli nemožnosti prejsť zásadnými skúškami, ktoré sú pre normálny vývoj človeka nutné, nakoniec svojej rodine udelí najdrsnejšiu lekciu života. Áno, mám na mysli rodičov týraných svojimi deťmi.

Ako prví sa týmto javom zaoberali Japonci. Prítulné dieťa, ktoré dobre prosperovalo v škole, začne zrazu prejavovať násilné sklony voči matke, vyžaduje luxusné darčeky a chová sa nadradene. Toto extrémne správanie sa často strieda s infantilným regresom, s plačom, s požiadavkou byť kŕmený tekutou stravou. Podobný vývoj nastal aj v Číne, kde politika jedného dieťaťa spôsobila, že sa v priebehu jedinej generácie z detí-anjelikov začali stávať frustrovaní domáci tyrani. Deti začali byť hyperaktívne, obsedantné a so samovraždenými sklonmi, načisto sklamané absenciou akéhokoľvek životného plánu.

Lásku v mužoch nevyvolávajú zákonite ženy, ktoré sú stelesnením ideálu krásy, ale skôr tie, ktoré majú talent rozpútať emočnú výmenu. K vzplanutiu neprichádza náhodou. Každý budúci partner sa síce vyvíjal zvlášť, dojem náhody, ktorý môžeme mať pri stretnutí s príťažlivou osobou, je však aj tak iluzórny. Pretože láska nemôže vzplanúť medzi kýmkoľvek. Každý z nás môže stretnúť len taký objekt, pre ktorý bol utvorený. Všetci máme súčasne schopnosť prijímať aj aktívne sa podieľať na zblížení s niekým, s kým bude možné dosiahnuť milostnú výmenu, Príťažlivými sa stávame pre druhých vtedy, keď v sebe máme niečo, čo v druhom dokáže vzbudiť citovú odozvu. Akoby si zamilovaní hovorili: „Ten/tá, ktorého/ktorú som stretol/stretla, mal/a na sebe niečo, čo oslovilo moju dušu. Na svoje telo umiestnil/a znamenie, ktoré ma hlboko zasiahlo, pretože ma pre to vybavila moja osobná história, a práve preto ku mne prehovoril/a viac než k ostatným.“

Učiť sa citovo prežívať je možné stále a zakaždým. Keď v tomto umení zlyháme, stojí za to pokúsiť sa znovu oživiť to, čo v nás umrelo. Zhrnuté do niekoľkých slov klasika platí, že: „Príliš neskoro bude až neskoršie.“

Aj kultúra dáva utrpeniu rôzny význam. V spoločenstvách, kde ešte pôsobia šamani, ako na Sibíri, je výskyt psychických tráum nízky. Realita je tu síce drsná a ľudia prechádzajú krutými skúškami, akonáhle sa však niektorému z členov spoločenstva niečo prihodí, skupina ho obklopí a začlení späť prostredníctvom magických rituálov. Nešťastie je tak prekonané spevmi, tancami, zaklínadlami, ktoré vyháňajú zlého ducha a umožňujúmu zranenému opäť získať vládu nad svojím vnútorným svetom.

Dnešní ľudia dokážu ovládať stroje. Výsledkom tohto triumfu je zrod virtuálneho ľudstva s roztriešteným citovým svetom. V stredoveku sme žili vo svete predstáv, ktoré nám umožňovali lepšie sa vyrovnať so smrťou alebo hladomormi. Dnes vďaka technickému pokroku dokážeme realitu lepšie ovládať, ale muži už nemôžu ponúknuť svoju prácu ženám, pretože ženy si dokážu na živobytie zarobiť aj bez nich. Ženy zase plnia čoraz menej úlohu ústrednej rodinnej postavy, pretože už nie sú ochotné obetovať celý svoj život len rodine. Vedľajším účinkom týchto lepších podmienok sú roztrieštené medziľudské väzby, pretože ľudia už nepotrebujú jeden druhého pre prežitie a vzájomný rozvoj. Technický a kultúrny pokrok nás dokáže ušetriť veľkého počtu traumatických udalostí, ale tým, že potlačil možnosť šamanského efektu, nám v prípade nešťastia neumožňuje pracovať s ich psychologickým dopadom.

Knihu Láska nad propastí objednávajte tu: