Jednoloďový secesný kostol zasvätený sv. Alžbete (Bezručova ul.) postavili v r. 1910 – 1913. Valcovitá veža je vysoká 36,8 m. Slávny budapeštiansky architekt Edmund Lechner pri stavbe kostola použil nový materiál – železobetón. Grófka G. M. Sapáriová (Szapáry) zabezpečila u kardinála F. Nagla prevoz relikvií sv. Alžbety z Viedne a spolu s ostatkami sv. Klimenta Rímskeho, sv. Vincencie a sv. Teodory ich uložili do hlavného oltára. Nad vchodom do chrámu vidíte mozaiku s motívom legendy o sv. Alžbete s ružami, nad hlavným oltárom visí olejomaľba sv. Alžbety od Júliusa Túryho z r. 1911, na ktorej svätica rozdáva milodary chudobným. Edmund Lechner projektoval aj secesnú budovu fary a blízkeho gymnázia na Grösslingovej ulici.
Princezná Alžbeta, dcéra uhorského kráľa Ondreja II., sa narodila na bratislavskom hrade r. 1207. Mala len štyri roky, keď sa tu konali jej zásnuby s Ludwigom, kniežaťom z Wartburgu. Aby si osvojila zvyky krajiny, v ktorej bude žiť, hneď ju nasťahovali na hrad Wartburg aj s celou výbavou vrátane zlatej vaničky. Manželstvo bolo síce šťastné, ale veľmi krátke. Alžbeta ako mladučká ovdovela, Ludwig sa nevrátil z križiackej výpravy. S manželovými príbuznými si nerozumela, najmä svokra sa stavala proti jej snahám pomáhať chudobným. Legenda hovorí, že jedného dňa, keď Alžbeta potajomky niesla z hradu chlieb, aby nakŕmila hladné deti poddaných, svokra ju pristihla a chcela vedieť, čo to vynáša. „Nič, len ruže,“ šepla Alžbeta. A naozaj, chlieb sa premenil na ruže. Túto legendu zachytáva Rigeleho súsošie, na ktorom je Alžbeta s ružami, obklopená deťmi. Ani zázračná premena chleba na kvety nepomohla a z Wartburgu ju nakoniec vyhnali. Uchýlila sa v nemeckom meste Marburg, kde viedla útulok pre siroty. R. 1229 založila ženskú katolícku rehoľu alžbetínok. Umrela 24-ročná a už štyridsať rokov po smrti ju vyhlásili za svätú. Alžbetínky zakladali kláštory po celej Európe. Ich súčasťou vždy bola nemocnica. Do Bratislavy prišli na pozvanie arcibiskupa Imricha Esterháziho, ktorý im dal postaviť kostol a kláštor na Špitálskej ulici, kde je dnes nemocnica na liečbu onkologických ochorení. Výstavbu viedol významný viedenský architekt F. Anton Pilgram, autorom sôch, ktoré zdobia priečelie kostola, je Ľudovít Gode.
© Danica Janiaková
Kto nestihol prehliadku Modrého kostolíka a prednášku farára Mariána Kráľa o histórii tohto kostola (február 2014), tu sú niektoré fakty, ktoré na nej zazneli:
Kostol, ktorý dnes poznáme ako „modrý“, bol pôvodne stavaný pre študentov nového gymnázia (Katolícke kráľovské hlavné gymnázium). Katolícke gymnázium dovtedy sídlilo u klarisiek, kde študenti zároveň navštevovali aj bohoslužby. Projekt nového gymnázia s kaplnkou nepočítal. Prvý návrh, aby ako kaplnka slúžila gymnaziálna telocvičňa, neprešiel (aj keď už architekt zmeny zapracoval do projektu), pretože študentov bolo 700 a telocvičňa by kapacitna určite nestačila. Rodiča spísali petíciu, aby telocvičňa slúžila na ten účel, na ktorý má, teda na šport, veď aj ten študenti potrebujú. Mesto teda venovalo škole priľahlý pozemok, na ktorom mal byť postavený kostol, s jedinou podmienkou, že bude slúžiť aj verejnosti. Ministerstvo školstva zase dalo podmnienku, že kostol bude pomenovaný po sv. Alžbete.
Posvätená zakladacia listina kostola bola vložená ako „základný kameň“ do zeme v roku 1909, keď sa začalo stavať. Nikto nevie, v ktorých miestach presne sa nachádza.
Architekt Edmund Lechner, ktorý projektoval budovu gymnázia i kostola, navrhol pre kostol dva vchody – severný oproti škole, tým prichádzali na omše študenti, druhý vchod na východe slúžil obyvateľstvu. V tradičných kostoloch býva hlavný vchod na západe a bočný vchod z juhu.
Edmund Lechner bol známy secesný architekt, no pred touto zákazkou už pomerne dlhý čas nemal žiadne objednávky, takže sa topil v dlhoch. Objednávka ho zachránila z depresií a z biedy, za čo sa mestu odvďačil architektonickým skvostom. Na kazateľnici vyskúšal novinku: zmes betóna a železa. Modrú keramiku vyrobila továreň Miklósa Szolnaiho v Pécsi. Kostol pôvodne nebol modrý, modré boli len keramické škridly na sedlovej streche a mozaiky na stenách. Reliéfy na stenách boli žlté, sokel do červena, zvyšok natreli bielou farbou. Neskôr namaľovali na modro aj steny kostola.
Vedúcim stavby bol Antal Durvai, majiteľ miestnej tehliarne. Z jeho tehál bolo postavené aj gymnázium. Stavebná firma Pittel a Brausewetter, ktorá kostol postavila, dodnes existuje a jej zástupcovia prišli aj na vlaňajšie oslavy storočnice otvorenia kostola.
Kostol bol zasvätený svätej Alžbete. A symbolom sv. Alžbety je ruža. Štylizované ruže nájdeme na stenách kostola, pri oboch vchodoch a okolo okien. Vyrobené sú z rôznych materiálov, z modrého skla, z alumíniových platní, zo sadry. Lechner ich objednal v dielni Rótha Miksu, dohromady 60 väčších i menších symbolických zobrazení kvetín a mozaikové pásy v dĺžke až 730 metrov. Legendu o dobročinnosti svätice nájdeme aj na mozaikovom obraze nad hlavným vchodom. Obraz sa síce môže zdať z pohľadu zdola menší, ale má priemer až 2,6 metra. Kostolu ho daroval ostrihomský primas Kolos Vaszary.
Počas bombardovania mesta v 2. svetovej vojne vitráže z okien vypadli a zničili sa. Dnešné okná sú kópiami tých pôvodných (okrem erbov, ktoré už v nových vitrážach nezobrazili). Aby ste ocenili krásu vitráží, príďte do kostola okolo obeda, kedy najlepšie vynikne ich krása. Farby skiel boli volené tak, aby slnečné lúče, ktoré cez ne prenikajú, z každého uhla vyvolali iný vizuálny vnem. Hlavný luster Lechner navrhol ako symbolický ohnivý stĺp zo Starého zákona. Kostolu ho daroval arcivojvoda Ferdinand.
Plány sa často menili (kostol mal pôvodne mať železobetónovú kupolu, ale z finančných dôvodov bola prerobená na sedlovú). Architekt si na svojej práci dával mimoriadne záležať, len hlavný oltár mal napríklad tri verzie; niektoré požiadavky na zmeny prichádzali aj od zadávateľov; v lete štrajkovali robotníci, v zime omrzla omietka – takže termíny sa posúvali. Ministerstvo školstva architekta súrilo. Zachovala sa legendárna a dosť trúfalá odpoveď Edmunda Lechnera: „Umenie nie je možné súriť“.
Oltárny obraz, na ktorom sv. Alžbeta rozdáva chudobným bochníky chleba, namaľoval maďarský maliar Gyula Túry a zaslal ho poštou. Obraz znázoňuje myšlienku, že tak hlavný patrón mesta sv. Martin, ktorý sa podelil o plášť so žobrákom, ako aj sv. Alžbeta pomáhali biednym. Na obraze je pravdepodobne zobrazený aj Alžbetin manžel a dve neznáme ženy s deťmi, ktoré majú pripomínať fakt, že Alžbeta sa starala aj o siroty.
Osobný patronát nad stavbou kostola prevzala grófka Gabriela M. Szapáryová (neskôr na jej prácu nadviazala jej dcéra). Grófka bola známa filantropka, poskytovala štipendiá nadaným študentom, dala nad mestom postaviť Lurdskú jaskyňu, zohnala peniaze na stavbu tohto kostola a od kardinála Františka Nágala z Viedne získala vzácnu relikviu – kosť sv. Alžbety, opatrenú dokumentom o pravosti relikvie. Relikvia prišla v roku 1912, do hlavného oltára bola vložená o rok neskôr a pri tej príležitosti sa tu konala púť. Do mesta prúdilo mnoho ľudí, ktorí sa prišli pokloniť pamiatke na sväticu.
Autorom bočného oltára s námetom inej Alžbety, známej cisárovnej Sisi, bol sochár Alojz Rigele. Desať rokov tu stál mramorový reliéf zobrazujúci cisárovnú v svadobných šatách pohrúženú do modlitby k sv. Alžbete. Nad reliéfom stála uhorská koruna. Mramorová cisárovná sa neskôr ocitla vo Vlastivednom múzeu. Keď múzeum na vyžiadanie nového farára reliéf kostolu vrátilo, už ho nebolo možné osadiť na pôvodné miesto a bol umiestnený v chodbe fary. V súčasnosti sa rekonštruuje. Ak sa nájde dostatok financií, bude vyrobená kópia reliéfu z kameňa a umiestnená na vonkajšej fasáde kostola.
Rigele vytvoril aj oltár venovaný sv. Terézii. Jej legenda je tiež spojená s ružami („A budem vám z neba Pánove milosti sypať ako ruže“), preto si tento obraz niekedy mýlia so sv. Alžbetou. Nástenné obrazy zobrazujú svätého Imricha, svätú Margitu, svätého Štefana a svätého Ladislava. Študentom gymnázia mali znázorňovať cestu, ktorou sa dostanú k pravej viere.
Prvý farár prišiel do kostola až v roku 1934, bol ním Karol Martin. Dovtedy sa tu konali len omše, ktoré celebrovali kňazi z Dómu sv. Martina. S príchodom farára sa mohlo začať aj sobášiť. Ako prví tu uzavreli manželstvo ženích Karol Dubiško z Ilavy a nevesta Jolana Bujaková z Topoľčian. Záujem o sobáš v najkrajšom a najromantickejšom kostole mesta bol a stále je veľmi vysoký, odvtedy sa tu konali stovky až tisíce sobášov.
Maketa Modrého kostola zastupuje Slovensko v parku Mini-Európa v Bruseli, kde stojí v susedstve pražského orloja.
Viac informácií nájdete v knihe prvého pomocného biskupa Bratislavskej arcidiecézy Mons. Jozefa Haľka, ktorá pod názvom Modrý kostol. Dejiny Kostola sv. Alžbety v Bratislave, vyšla vo vydavateľstve Lúč v roku 2006. Ak máte k dispozícii akékoľvek historické fotografie, na ktorých je zobrazený Modrý kostol, môžete ich poslať či priniesť na faru, určite ich radi využijú v ďalších publikáciách.
