Mráz, Noc, Kruh, Tma, Sestry, Skurvený príbeh, to sú názvy bestsellerov Bernarda Miniera, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov a vyšli v celkovom náklade viac ako 3 milióny výtlačkov. S názvom Skurvený príbeh som mala sprvu problém, keďže razím zásadu, že dobrá literatúra sa dokáže zaobísť bez vulgarizmov, lenže ten príbeh je naozaj taký, ehm, komplikovaný, že k nemu takýto názov právom patrí. Väčšinu zločinov v Minierových románoch vyšetruje komisár Martin Servaz z Toulouse (v tomto meste Minier študoval, jeho reálie teda dobre pozná), obyčajný štyridsiatnik, rozvedený otec puberťáčky, perfekcionista a detektív starej školy, ktorý sa pri vyšetrovaní zaobíde bez moderných technológií. V Skurvenom príbehu autor opustí Servaza aj Pyreneje a dej presunie na malý ostrov v blízkosti amerického mesta Seattle. Najnovší román Na kraji priepasti sa odohráva ešte ďalej, v priestoroch internetového giganta v Hongkongu, v ktorom mladá Francúzka Moira získava vysnenú prácu na vývoji nového typu umelej inteligencie. Čím viac sa však ponára do sveta možností nových technológií, ktoré umožňujú sledovať každého a všade, tým viac šokujúcich informácií odhaľuje aj o svojich kolegoch a šéfoch. A keď k tomu autor pridá zopár sadistických vrážd, temný príbeh naberie na tempe aj desivosti. Ak Bernard Minier tvrdí, že v svojom živote prečítal množstvo svetových autorov, od Verneho po Styrona, Nerudu či Cervantesa, prečo si vybral práve detektívny žáner?

– Strach je jednou z najsilnejších ľudských emócií. A to, čo nevidíme, môže byť rovnako, ak nie viac, znepokojujúce ako to, čo vidíme.

Pri písaní prvého románu som mal najskôr iba víziu scény s mŕtvym koňom na stanici lanovky. Ani neviem, ako sa z nej vyvinulo šesťsto strán. Písal som chaotickejšie, už som disciplinovanejší, väčšinou mám od začiatku plán deja a viem, kam smeruje. Niekedy nechávam príbeh, aby sa písal sám, inokedy mám všetko takmer do detailov premyslené. Občas rozhodujú postavy, ale nikdy nie o všetkom.

O tom, čo všetko je potrebné dať dohromady, aby vznikol dobrý román, by sme mohli diskutovať dlho. Keď sa ma začínajúci autori pýtajú, čo by som im poradil, zvyčajne im poviem jediné: Buďte nároční.

Pri písaní spolupracujem s políciou, ktorá sa stretáva s násilím v uliciach, z roka na rok horším. Píšem však fikciu, neinšpirujem sa tým, čo sa skutočne stalo, aj keď sa radím s odborníkmi. Nemiešam fikciu a realitu dohromady. Aj keď si z mojich románov môžete urobiť obraz o Toulouse ako o chladnom zapadákove, primátor mi každoročne píše listy, v ktorých mi ďakuje za to, že píšem práve o tomto meste. Čo znie až neuveriteľne vzhľadom na to, čo všetko som popísal o kriminalite a gangoch v jeho uliciach. Ale je pravda, že som ukázal aj pekné miesta tohto mesta, je ich veľa, je to živé mesto, plné zábavy a festivalov.

Skôr, než začnem písať, zhromažďujem dokumentáciu a čo najviac informácií. Rád sa prechádzam po miestach, na ktorých sa bude príbeh konať. Nezaujímajú ma však centrá a turistami vyhľadávané miesta, práve naopak, mierim na periférie a to i v noci, aby som si autenticky zažil ich atmosféru. Posledný román som umiestnil do Hongkongu, venuje sa umelej inteligencii, jeho príprava teda trvalo veľmi dlho.

Povolanie spisovateľa nie je ľahké, píšem každý deň, sedem dní v týždni, vrátane sviatkov. V tomto som disciplinovaný. Byť dlho zatvorený sám pri počítači, to sa na človeku podpíše. Preto som rád, keď môžem občas vyjsť von a na besedách s čitateľmi byť konfrontovaný aj s vonkajším svetom. Dvadsaťšesť rokov som robil v úrade, ani vtedy som sa nestretával s takým množstvom ľudí, ako teraz.

Osobne mi je bližší Servaz, pamätám si svet bez mobilu a internetu, svet, ktorý sa dal ľahšie prečítať a nebol taký komplexný, ako ten súčasný. Napriek tomu nesmieme zabúdať, že únik zo súčasnosti je nemožný. Že sa nedá vrátiť späť a zničiť to, čo vymyslela veda. Obávam sa najmä o demokraciu a o základné osobné slobody.

Z umelej inteligencie mám väčší strach ako zo sériových vrahov. Máme totiž omnoho vyššiu šancu, že naše životy ovplyvní umelá inteligencia, ako tú, že by sme osobne stretli sériového vraha. Umelá inteligencia už je prítomná v našich telefónoch, manipuluje s fotografiami a videami, ktoré vidíme na sociálnych sieťach. Sociálne siete vedia o nás viac, ako vedel o sledovaných ľuďoch Stalin v Rusku a Stasi v Nemecku. Vedia o nás tak veľa, ako ešte nikdy nikto nevedel – a ako vieme, vedomosti sú moc. V budúcnosti môžu nahradiť politikov, pretože majú k dispozícii toľko informácií, koľko ešte žiaden politik nemal. Áno, cítim sa znepokojený týmto vývojom, a nemal by som byť sám, kto je znepokojený.

Sociálne siete využívam len na profesionálne účely, umožňujú mi priamy kontakt s čitateľmi a ten je veľmi vzácny. Kedysi trvalo dlho, kým čitateľ napísal spisovateľovi list a ten mu písomne odpovedal, dnes je to otázka niekoľkých sekúnd. Moje účty na Facebooku, Twitteri a Instagrame spravuje jedna priateľka, ktorá žije v Španielsku; ak sú odpovede vo francúzštine, tie som písal ja. Otázok však prichádza veľa a keď ich je už príliš, jednoducho zavriem počítač.

Romány, aj tie detektívne, otázky iba kladú. Odpovede si čitateľ musí nájsť sám. Zaujíma ma to, čo je „za oponou“, aký má a aký bude mať umelá inteligencia vplyv na naše životy, na naše rozhodnutia a ako to zmení náš svet. Myslím, že to bude dezorientujúce, desivé a fascinujúce zároveň.

Knihu Bernarda Miniera Na kraji priepasti (a všetky jeho knihy) si môžete objednať tu: