Na Filozofickej fakulte UKF v Nitre vedie študentov doktorandského štúdia a pracuje ako predseda Odborovej komisie pre doktorandské štúdium sociológie. Je autorom početných publikácií vydaných v SAV, najnovšie v spolupráci s Janou Majerčíkovou (Vysvetlenie, porozumenie a interpretácia v spoločenskovednom výskume. Bratislava: Vydavateľstvo SAV VEDA, 2012). Je členom výboru Slovenskej sociologickej spoločnosti opri SAV a výboru Slovenskej pedagogickej spoločnosti. Usiluje sa o revitalizáciu Slovenskej spoločnosti pre kriminológiu.

* Nedávno ste v odbornom časopise Sociológia zverejnili názor, že naša spoločnosť je anomická. Anomické sú spoločnosti, kde staré hodnoty a normy už a nové ešte neplatia...

- Tvrdím, že sme takáto anomická spoločnosť. Že ani tých dvadsaťštyri rokov nestačilo na to, aby sa ľudia stotožnili s novými hodnotami. V sociológii prevláda názor, že spoločnosť má samočistiace schopnosti, že sama dokáže prekonať závažné zmeny v spoločenských vzťahoch. U nás tento proces však trvá už pridlho. Najhoršie je, že každá spoločnosť sa vždy riadi hodnotami strednej vrstvy. A tá sa u nás zužuje. Keď sme chceli robiť výskum sociálnej štruktúry na Slovensku, neboli naň peniaze, takže nepoznáme ani sami seba. Nemáme zmapovanú štruktúru spoločnosti, nepoznáme všetky nové megatrendy, slobodu, ale aj nezamestnanosť, vrátane individualizácie mládeže a plurality protichodných hodnôt, keď mladí ľudia nevedia, o koho sa majú oprieť, komu dôverovať. Z toho vznikajú stavy úzkosti, odkiaľ je už veľmi blízko k drogám. Sú to zložité javy, ktoré potrebujú reflexiu odborníkov. Naša spoločnosť je anomická, keď dáte dohromady všetky jej problémy, je z toho obrovské vrece, ktoré nás stále viac ťahá ku dnu. Nie som veľký optimista, ale mal by som byť? Máme si klamať a nahovárať, že všetko je ružové? Tým ten pád len urýchlime. Väčšinou hľadáme rýchle riešenia. Rýchle riešenia však neexistujú. V spoločnosti chirurgia nemá opodstatnenie, tam sa rezať neoplatí, lebo buď vykrváca spoločnosť, alebo sa objavia neočakávané vedľajšie účinky.

* V súvislosti s drogovou scénou sa venujete najohrozenejšej a najcitlivejšej skupine – mladým ľuďom. Aký je názor sociológa na príčiny užívania, či skôr zneužívania drog práve mladými ľuďmi?

- Sú vo veku, ktorý je obdobím hľadania cesty životom, konfrontácie s krízovými situáciami, keď si mladý človek hľadá vlastnú identitu. A ak sa jeho život vyvíja inak ako v jeho predstavách, môže siahnuť aj po droge. Buď ju berie ako náhradu za nesplnené sny, alebo úmyselne porušuje spoločenské normy ako výraz odmietania spoločnosťou uznávaných hodnôt, niekedy ako vzdor. Až na treťom mieste je príčinou neprimeraná reakcia na záťažové situácie, ktoré mladý človek nedokáže riešiť. Pre niekoho sú drogy cestou k rovesníkom, iný sa stotožní s hrdinami z filmov alebo reklamy. A napokon môže ísť aj demonštráciu dospelosti, veď ak chlapec od detstva počúva, že je „na fajčenie ešte primladý“, zapáliť si cigaretu môže preňho znamenať identifikáciu s dospelosťou. Formuje sa subkultúra mladých s osobitným štýlom života, módou, hodnotami, novými formami partnerského spolužitia. K dispozícii je viac voľného času a od života sa viac očakáva. To všetko v atmosfére vysoko tolerantnej k legálnym drogám. Nečudo, že počet konzumentov drog i závislých rastie, napriek zvyšujúcim sa opatreniam na zastavenie tohto rastu.

* Čo sa s tým dá robiť?

- Keď hovoríme o tvrdých drogách, pozrime sa, ako vyzerá drogová scéna. Drogu treba niekde vypestovať. Kým len rastie, ešte sa nič zlé nedeje. Z rastliny treba vyrobiť drogu. Potom nasleduje sprostredkovateľ – transport a distribúcia. Na konci stojí konzument. Kedysi prevládal názor, že treba zlikvidovať pestovanie rastlín, a potom nebude ani z čoho vyrábať, ani čo distribuovať a ani čo konzumovať. Fungovalo to len minimálne, pestovanie sa stiahlo do džunglí a napríklad cena kokaínu vzrástla. Potom prevládol názor, že treba likvidovať výrobu. Ani to nie je efektívna cesta. Nedarí sa likvidovať ani distributérov. Celosvetové odhady hovoria, že z celkovej produkcie drog sa podarí odhaliť len 7 percent. Malé percento strát, ktoré majú narkomafie už zahrnuté v réžii, straty, s ktorými vopred počítajú, sú zanedbateľné. Takže jediná možnosť, ktorá nám zostala, je ovplyvniť konzumenta. Až potom, keď nebude nikto chcieť užívať drogu, začne celý reťazec krachovať.

* Akú úlohu tu zohráva spoločnosť a akú rodina?

- Spoločnosť na Slovensku prešla od roku 1989 obrovskými zmenami. Časť mladých ľudí si jednoducho nedokáže v náročných podmienkach nájsť cieľ a ísť za ním. Droga nerieši životné problémy, ale spravidla prináša pocity eufórie. Človek potrebuje stále silnejšie vzruchy, a keď tu nie sú, život sa pre neho stáva fádnym. Prah citlivosti na podnety sa stále zvyšuje. Treba vychádzať aj z toho, že ľudia boli vždy zvedaví. Preto hovorím zvedaví, lebo zvedavosť je najčastejšou príčinou experimentovania s drogami. Väčšinou predpokladáme, že najčastejšou príčinou je frustrácia, ale, ako som už povedal, tá je až na treťom mieste v poradí dôvodov, ktoré viedli k skúšaniu a následnej konzumácii drog. To znamená, že mladí ľudia, ktorí začínajú experimentovať s drogami, vnímajú svoj život ako prázdny a prázdnotu sa pokúšajú niečím zaplniť. To je otázka autentičnosti života človeka. Najefektívnejší by mohol byť vplyv rodiny, keby rodina fungovala tak, ako by mala. Žiaľ, nefunguje. Osobne som presvedčený, že slovenská rodina je v kríze. Pri výskume hodnotových orientácií síce respondenti u nás ešte stále kladú rodinu na popredné miesto, ale to sú proklamované hodnoty. Anómia spoločnosti postihuje aj rodinu. Ľudia často iné hovoria a iné robia. O rodinu sa, žiaľ, pri riešení problému drogových závislostí nemôžeme opierať.

* Čo vás vedie k prevedčeniu, že rodina je v kríze? Čo sa týka legálnych drog, tam zlyháva určite, pretože zo štyroch legálnych drog – alkoholu, cigariet, kávy, liekov – minimálne jednu nájdeme v každej domácnosti. Ak nie všetky štyri. Ale tvrdé drogy? Tam sa väšinou rodina cíti zaskočená...

- Už niekoľko desaťročí chýbajú pri výchove mladej generácie vzory. Starý model otca-živiteľa rodiny a matky ako garanta citovej výchovy prestal fungovať. Matky pracujú, venujú sa profesionálnej kariére, na ktorú, samozrejme, majú nárok. Často sú práve ony živiteľkami rodiny, čím došlo k prerozdeleniu úloh a dieťa sa v tom nedokáže orientovať. Na rodinu sa nemôžeme spoliehať. Rodičia neraz nepoznajú vlastné dieťa, jeho myslenie, citový život, trávenie voľného času, jeho svet. Aj učitelia veľmi dobre vedia, že na rodičovské združenie nechodia práve tí rodičia, ktorí by mali.

* Takže kto by mohol – a mal – najúčinnejšie zasiahnuť?

- Podľa môjho názoru, a nie som sám, kľúčovou postavou je učiteľ. Začať treba čo najskôr, vlastne už v materských školách. Samozrejme, tam nemôže slovo droga ani padnúť. V troch materských školách na Slovensku sme skúšali experiment „škôlka bez hračiek“, ktorý sme prebrali z Rakúska a Nemecka. Deti si samy zamknú hračky a hrajú sa s tým, čo nájdu – konáriky, piesok, kamienky, drevo, zem. Učiteľky do toho nezasahujú. Je zaujímavé, že po troch mesiacoch prestávajú mať záujem o technické hračky. Klesá agresivita medzi deťmi a dostavuje sa pocit autentičnosti. Ak sa dieťa pýta matke na ruky a ona mu namiesto toho dá čokoládu, v jeho mozgu sa vytvorí spojenie na celý život, že čokoláda je náhrada za telesný a citový kontakt s blízkym človekom, za lásku. Vytvára sa predpoklad, že citové nedostatky v živote možno vykompenzovať, nahradiť vecou. To je strata autentičnosti. Škôlky bez hračiek sú založené na návrate pocitu autentičnosti. Predpokladali sme, že postupne sa tieto zásady dostanú do predškolskej výchovy. Zatiaľ sa tak nestalo. Aj učiteľ na ďalších stupňoch školského vzdelávania by mal byť odborníkom v drogovej problematike. Zatiaľ stále platí, že jeho žiaci vedia o drogách viac ako on. Aj keď za ten plat, ktorý u nás má, môžeme byť radi, že odučí to, čo je povinný ako sprostredkovateľ vedomostí. Jedinou možnou reakciou výchovných inštitúcií, vrátane vysokých škôl, je profesionalizovať procesy prevencie. Na mnohých školách jestvujú koordinátori prevencie drogových závislostí a iných sociálnopatologických javov. Ich funkcia je zväčša formálna, striedajú sa v nej učitelia v ročných intervaloch, bez dôkladnejšej prípravy.

* Ale ako? Neboli sme na taký prudký nárast konzumácie drog pripravení, ani v prevencii, ani v liečbe, ani v represii. Naša protidrogová politika zatiaľ nie je dostatočná. Západné krajiny mali o dvadsať rokov viac na to, aby niečo vymysleli. Existujú programy, z ktorých by sme mohli čosi prebrať?

- Protidrogová politika vo svete osciluje okolo dvoch pólov. Na jednej strane sa nachádza prohibícia spojená s kriminalizáciou producentov, distributérov i konzumentov, druhým protipólom je legalizácia produkcie, predaja i konzumu. Medzi nimi je veľa možností – legalizácia iba mäkkých drog, dekriminalizácia konzumácie pri súčasnej kriminalizácii producentov a predajcov. Zákaz drog ešte nikde nič nevyriešil, ich legalizácia v Holandsku prináša napríklad nárast počtu detí narodených ako malých narkomanov, čo znamená ohrozenie zdravia budúcej generácie a nápor na sociálnu politiku štátu. Napríklad v USA sa však osvedčil prísny zákaz fajčenia na verejných priestranstvách, v reštauráciách, nemocniciach. Od 70. rokov sa im podarilo znížiť počet fajčiarov o tretinu. Zrejme bude potrebné vyskúšať rôzne postupy, kombinovať ich. Univerzálny recept, zdá sa, neexistuje.

* Aký by bol podľa vás najúčinnejší systém v našich podmienkach?

- Treba pomáhať, treba rozvíjať terapiu aj sociálnu prácu, viac investovať do prevencie, treba zaangažovať vedu a výskum. Isto poznáte príslovie o tom, ako pomôcť hladujúcemu človeku. Buď mu budem dávať jedlo, alebo ho naučím napríklad chytať ryby. V individuálnej rovine je drogový problém prípad pre psychiatra, liečbou môžeme pomôcť jednotlivcovi, ale v makrosociálnej rovine je to problém celej spoločnosti. A tam sme málo kompetentní, tam zatiaľ nedokážeme účinne zasiahnuť. Chýbajú nám analýzy, do akej miery sa náklady, ktoré sme „ušetrili“ pri prevencii, odrazili vo zvýšených nákladoch na liečbu. Nevyhnutne potrebujeme synchrónny program, reagovať musí legislatíva, sociálna politika, zdravotníctvo a školstvo, ale napríklad aj kultúra. Najmä kultúra. Všimnite si, koľko drog sa konzumuje na umeleckých školách a akým spôsobom umelci verejne prezentujú svoju závislosť! Mladí ľudia ich počúvajú a nadobúdajú falošný dojem, že drogy im pomohli k závratnej kariére.

* Máme prehľad o tom, ako vyzerá drogová scéna u nás, z akých spoločenských vrstiev konzumenti pochádzajú?

- My drogovú scénu vlastne ani nepoznáme. Počty konzumentov len odhadujeme, iné štatistiky majú súdy, iné policajný zbor, iné zdravotníctvo. Svetové poznatky potvrdzujú – a vlastne aj skúsenosti u nás a v Čechách, kde je situácia veľmi podobná – že drogy berie mnoho inteligentných ľudí so širokým spektrom záujmov. Teda to nie je len vec takzvanej spodiny. Pokiaľ ide o spoločenské vrstvy, nájdete tam mladých aj starých, mužov aj ženy, ľudí rôzneho vzdelania i postavenia.

* Aké sú možnosti, aby sa svojej závislosti zbavili?

- Do konca 80. rokov sme nemali žiadne skúsenosti s tvrdými drogami, len s alkoholom a s fetovaním. Všetko sa liečilo rovnakým spôsobom. Dnes už vieme, že závislosť je rozdielna podľa toho, o akú drogu ide. Niekde ide o psychickú závislosť, niekde o fyzickú, niekde o obe. Všetko nemôžeme hádzať do jedného vreca. Liečba ani resocializácia nebudú efektívne, keď sa budú robiť amatérskym spôsobom. U nás teraz pôsobí veľa občianskych združení, ktoré si na jednej strane veľmi vážime, na druhej strane však neodborný prístup môže byť veľmi nebezpečný. Zišlo by sa pre ne stanoviť určité minimum odborných znalostí, aby ich intervencie boli kompetentné. Pretože prekonanie podobnej skúsenosti a ani akákoľvek dobrá vôľa nestačí. Veľkú priam sizyfovskú prácu odvádzajú resocializačné strediská. Zápasia však neustále s existenčnými problémami, často s nepochopením okolia i samosprávnych orgánov.

* Závislý človek vlastne akoby stál na okraji priepasti, stačí ho jemne postrčiť nesprávnym smerom a...

- Stačí maličkosť. Nesprávne zorganizovaná beseda s bývalým narkomanom, ktorý síce hovorí o tom, aké to bolo strašné obdobie v jeho živote, ale deti ho vidia a hovoria si, veď žije, čo nás strašíte, veď to prekonal, tak prečo by sme to aj my neskúsili? Takéto akcie dosiahnu úplne opačný efekt. Hovorí sa, že zle zorganizované protidrogové školenie je najlepšia propagácia konzumácie drog. Prednášku musíte mať veľmi dobre pripravenú, ináč sú to vyhodené peniaze. Skúsenosti nás naučili, že vyhodenými peniazmi sú aj náklady na nástenky, letáky, bilboardy. To sú najmenej efektívne metódy.

* Ako by podľa vás mala vyzerať prevencia, aby bola účinná? Ktoré modely sa od 60. rokov, kedy sa drogy začali vnímať ako závažný celospoločenský problém, osvedčili?

- Šesťdesiate roky vo svete priniesli taktiku zastrašovania a tá čoskoro znamenala stratu kreditu učiteľa. V 70. rokoch bolo populárne zapájať závislých do prevencie, žiaci sa s nimi stretávali, diskutovali o dôvodoch, ktoré ich viedli k experimentovaniu s drogami. Túto stratégiu vystriedala iná: že ten, kto sa dôkladne oboznámi s účinkami a následkami užívania drogy, bude ich automaticky odmietať. Nestalo sa tak. Poznatky nemali vplyv na správanie. Myslíte si, že závislý od heroínu nevie, že ohrozuje vlastný život? Samozrejme, že to vie, veď mu možno každú chvíľu zomiera niekto z partie. Naše správanie je však ovplyvnené nielen kognitívnymi, ale aj nekognitívnymi zložkami osobnosti, treba teda ovplyvniť aj behaviorálnu a emocionálnu zložku našich postojov. A to závisí individuálne od každého, čo práve naňho zapôsobí. V prevencii sme povinní poskytovať pravdivé informácie. Nepopierať kvalitu prvých emocionálne veľmi silných zážitkov. A otvorene hovoriť o krutých telesných, psychických i sociálnych dôsledkoch užívania drog. Pri neodbornej prevencii sa dopúšťame ťažkých chýb. Buď problém bagatelizujeme, alebo démonizujeme, niekedy ani nehovoríme úplnú pravdu. A na to je mladý človek veľmi citlivý. Primárna prevencia je veľmi všeobecná, bohužiaľ, nevieme ju robiť. O čosi lepšia je sekundárna prevencia, zameraná na ohrozené skupiny obyvateľstva, teda predovšetkým na mladých ľudí. Tam už vieme o čosi presnejšie, s kým máme do činenia, ako informácie nasmerovať. Aj tak tam hrozia väčšie či menšie úskalia, preto by sa celý proces mal spoliehať na profesionálov. Tých však máme primálo... A aj tí, ktorí sú, sú finačne slabo ohodnotení.
Konzumenti drog si často myslia, že ak sme slobodná spoločnosť, tak oni majú právo robiť si so svojím zdravím a životom, čo chcú. Čerta starého, na to doplácame všetci, aj vy, aj ja, každý daňový poplatník, nehovoriac o rodičoch, priateľoch, blízkych. Tento argument je neprijateľný. Opakovaná liečba závislých, kriminalita, deti narkomaniek odložené v dojčenských ústavoch, to je aj nezanedbateľná ekonomická stránka. K tomu všetkému sa pridáva ešte jedna nepríjemná vec: za posledné tri-štyri roky na Slovensku vzrástol počet samovrážd. Údaj, ktorý je pre spoločnosť vždy mementom. Veľkým počtom sa na samovraždách podieľajú práve drogovo závislí ľudia. Drogy sú vlastne samovraždou na splátky. A hlavnou príčinou ich zneužívania sú depresie. Tento názor síce polemizuje s doterajšími názormi, podľa ktorých je eufória z drog istým druhom samoliečby, pokusom oslobodiť sa od neurotických a psychotických porúch, ale najmä v poslednom období pri najnovších syntetických drogách vystupuje suicidálny aspekt výrazne do popredia.
Dosť často sa hovorí, že s drogami sa musíme naučiť žiť. Ja nie som ochotný sa to učiť. Ja sa budem celý život usilovať proti tomu robiť všetko, čo je v mojich silách.

Rozhovor po prvý raz vyšiel roku 1998 v knihe Tak už dosť! Východiská zo závislostí, Kontakt Bratislava, autorka Danica JANIAKOVÁ. Profesor Ondrejkovič rozhovor roku 2013 aktualizoval.

Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.