Howard Kirschenbaum – Valerie Henderson
ROZHOVORY S CARLEM R. ROGERSEM
M. Buber, P. Tillich, B. F. Skinner, M. Polanyi, G. Bateson
Portál, 228 s.
Začali sme výberom nezabudnuteľných, až kultových myšlienok niekoľkých výrazných mysliteľov dvadsiateho storočia. Vybrali sme ich z knihy, ktorú dal dohromady hlavný editor Howard Kirschenbaum, univerzitný profesor a odborník na Rogersovo dielo, a Rogersova blízka spolupracovníčka Valerie Land Henderson. Sú to záznamy rozhovorov amerického psychoterapeuta Carla R. Rogersa s viacerými osobnosťami jeho doby. Rogers je známy tým, že ako prvý začal hovoriť svojim pacientom „klienti“ a ako prvý prišiel s praxou, ktorá je dnes pomenovaná „prístup orientovaný na človeka“. V dialógoch, ktoré sú zaznamenané v tejto knihe – niektoré majú svoju premiéru – vidíme inšpirujúci spôsob, akým sa ovplyvňovali uznávaní intelektuáli; ako spolu súzneli alebo polemizovali; ako hľadali spoločné cesty, či definovali smery, ktoré sú pre nich nezlučiteľné. Ponorte sa do mimoriadneho sveta hlbokých myšlienok, ktoré zazneli v rozhovoroch psychoterapeuta známeho pozitívnym náhľadom na človeka s chasidským filozofom Martinom Buberom, protestantským teológom Paulom Tillichom, behavioristickým psychológom Burrhusom F. Skinnerom, vedcom a filozofom Michaelom Polanyim a etnológom Gregorym Batesonom, ktorý ovplyvnil svet ekologickým sloganom „malé je krásne“. Nie je to čítanie ľahké, ale určite inšpirujúce a obohacujúce.
Túto knihu si môžete objednať tu: Rozhovory s Carlem R. Rogersem
Aby ste si vedeli urobiť obrázok o tom, o akú čistú radosť a intelektuálne potešenie zo stretnutia mimoriadnych osobností ide, prinášame zopár chuťoviek:
Carl C. Rogers: Zistil som, že ako terapeut som najefektívnejší, keď vstupujem do vzťahu s klientom ako subjektívna osoba, nie ako vedec. V takých chvíľach som schopný cítiť veľmi jasne, ako svoju skúsenosť zažíva on sám, naozaj to cítim z jeho vnútra, a to bez toho, aby som strácal svoju vlastnú osobnosť alebo oddelenosť. Keď je potom môj klient schopný vnímať niektoré z týchto postojov u mňa, zdá sa mi, že dochádza k skutočnému, skúsenostnému stretnutiu osôb, pri ktorom sa každý z nás mení. Myslím, že niekedy sa klient mení viac než ja, ale podľa mňa sme v takomto druhu skúsenosti premenení obaja.
Martin Buber: Slobodný človek verí v osud a verí, že osud ho potrebuje.
Paul Tillich: No a cieľ: azda by sme sa mohli dohodnúť na tom, že cieľom je realizácia svojho pravého ja a uskutočnenie toho, čo je nám esenciálne dané. Alebo keď hovorím v náboženskej symbolike, mohol by som povedať: „Stať sa takým, akým nás vidí Boh vo všetkých našich potencialitách.“. Čo to prakticky znamená, je ďalšia a veľmi dôležitá otázka. Aj vy ste naznačili niečo ako „stať sa sociálnym“. Myslím, že je to súčasť väčšieho konceptu. Označil by som to ako lásku v zmysle gréckeho slova agapé, ktorá prijíma druhého ako osobu a potom sa s ním snaží znovu spojiť a prekonať existenciálne odlúčenie, ktoré existuje medzi ľuďmi. S týmto cieľom by som súhlasil. Ale dodal by som, že ide aj o jeho udržanie vo viere v konečný zmysel života. Takže keď budem teraz hovoriť populárne, čo je vždy veľmi nebezpečné, poviem: viera a láska sú dva nevyhnutné pojmy; viera nie v zmysle uveriť, ale v zmysle mať vzťah k tomu, čo je krajné; a láska nie ako sentimentalita, ale ako potvrdenie druhej osoby, a dokonca aj vlastnej osoby, pretože spolu s Augustínom, s Erichom Frommom a ďalšími verím, že existuje oprávnené sebapotvrdenie a sebaprijatie. Nepoužil by som termín „sebaláska“, lebo to je ošemetné, ale sebapotvrdenie a sebaprijatie, čo je jedna z najťažších vecí, ktoré je možné dosiahnuť.
Burrhus F. Skinner: Techniky sebaovládania je možné učiť v ranom veku a malo by sa to robiť. Nemáme dôvod si myslieť, že by šesťročné dieťa nedokázalo zvládnuť efektívny systém etického sebaovládania. Nie je to príliš skoro. Nevieme, čo je príliš skoro. Celá myšlienka pripravenosti je jedna z tých hrozných vecí, ktoré vychádzajú z predstavy vnútorných síl, o ktorých som si istý, že by ich doktor Rogers odsúdil tak rýchle, ako ja. „Dieťa sa nemôže naučiť čítať, pokým nie je pripravené čítať“ – je jedno z najhorších vnútroskúsenostných, fiktívnych, hypotetických obmedzení ľudského správania. Na univerzite v Yale majú triapolročné deti, ktoré píšu na elektrických písacích strojoch správnym prstokladom celé vety. Nejde vôbec o rutinné mechanické vzorce učenia, ale o verbálne reakcie na vety premietané na plátno. Triapolročné deti! Sú to stredostavovské deti z New Havenu, žiadni géniovia. Vôbec si nedokážeme predstaviť, čoho všetkého je tento veľmi komplikovaný ľudský organizmus schopný.
Na svete sú oblasti, kde majú ľudia veľmi malé poňatie svojej osobnej hodnoty, a pre nás je ťažké tomu rozumieť, prečo nie sú vo svojom vlastnom záujme aktívnejší. Neprikladám to genetickému rozdielu, či štruktúre organizmu, ale skôr tomu, čo označujeme „literatúra o demokracii“. Tá nám poskytla príbehy o tom, ako bol jedinec uistený, že je konečným zdrojom moci a že on sám sa môže postaviť proti niekomu, kto by ho chcel ovládnuť; že tým, že sa organizovane spojí s ostatnými, ktorí majú podobné sklony, sformuje mocnú silu a že v určitom zmysle môže vládnuť aj sebe. Alebo že môže prinajmenšom zvoliť, že mu bude vládnuť niekto, kto panuje v súlade s jeho záujmami. Vnímam to tak, že šlo o objav. Bol to objav teórie demokracie a nemám tu na mysli grécku ani rímsku demokraciu, ktorá sa týkala elity. Šlo o objav dôležitosti prostého človeka. Máme to v našej kultúre. Učíme svoje deti, že sú konečnou mierou, že život je uspôsobený pre ne, a že ak nedostávajú to, čo chcú, môžu s tým niečo urobiť.
Michael Polanyi: Často sa ma pýtali, prečo som sa vzdal svojej práce v chémii v prospech ekonómie, sociológie, filozofie a podobne. Odpoveď je veľmi jednoduchá: kvôli prianiu vrátiť sa k normalite. Všetci sme začali tak, že sme sa zaujímali o celý svet; je to jediný rýdzi záujem, ktorý môžeme mať.
Gregory Bateson: Jeden z ľudí od kybernetiky organizoval u seba doma konferenciu o získavaní informácií. Jeho babička, stará dáma, varila v kuchyni pre všetkých kávu. „Títo mladíci,“ vyhlásila, „ tí o získavaní informácií nič nevedia. Ja o tom niečo viem. Ja viem, že človek bude zabúdať; nemá zmysel zisťovať, kam si človek ukladá informácie. Treba mať všetko tak trochu všade. Potom človek všetko nájde.“ A toto sa dá získať v komplexných rezonujúcich systémoch, čo sú systémy stojatých vôd, obvykle v sieti neurónov alebo v niečom takom. Ono to stále v oscilácii získava informácie, ktoré ovplyvnia konkrétne miesto, a toto miesto ovplyvní všetky ostatné, pretože celá tá vec je jeden systém, a keď človek pozná kód, môže čítať informácie z ktoréhokoľvek miesta tohto kruhu. Myslím,že toto je niečo, čo súvisí s celistvou osobnosťou: nielen tu vnútri má rezonujúce systémy a informácia sa nachádza tak trochu všade, ale aj vonku.
Burrhus F. Skinner: Po jednej živej diskusii, na ktorej bola prítomná Gertrúda Steinová, Alice B. Toklasová, Robert Hutchinson z univerzity v Chicagu, Mortimer Adler a ďalšie osobnosti, povedala Toklasová: „Gertrúda Steinová tu dnes povedala veci, ktorých pochopenie jej bude trvať celé mesiace“. Teším sa na veľmi dobrý mesiac, ktorý bude nasledovať po tejto konferencii.
Knihu Rozhovory s C. R. Rogersem objednávajte tu:
