Prestrašený Carl, vychovávaný v kresťanskej viere, nakoniec usúdil, že ten sen mu predsa zoslal Boh a asi k tomu mal nejaký dôvod, i keď chlapec v tej chvíli fakt nevedel prísť na to, aký. Čo keď Boh nie je až taký milujúci a všeobjímajúci, ako si myslia kresťania, čo keď má aj svoju zlú, odvrátenú tvár, pýtal sa otca, evanjelického pastora. Priveľa rozmýšľaš, odbil ho otec, ktorý odmietal diskutovať so svojím nadanejším synom. Netreba premýšľať, treba veriť, predložil mu svoj jednoduchý návod na život.
Carl však už vtedy náboženskú vieru strácal. Celý život hľadal jediné: náhradu, ktorá by zaplnila to zúfalé prázdno v duši a umožnila mu byť celistvým človekom. Našiel ju tam, kde ju dovtedy nikto nehľadal – v mýtoch a rozprávkach národov celého sveta.
Ak otec, obyčajný dedinský kňaz z Kesswilu na severe Švajčiarska, kde sa Carl Gustav 26. júla 1875 narodil, ako mužský vzor svojmu synovi nestačil, to starý otec, taktiež Carl Gustav Jung, ktorý býval rektorom na univerzite v Bazileji, áno. O starom otcovi sa dokonca pošepkávalo, že je nemanželským synom samotného Goetheho. Gény génia v rodine, to by bolo čosi! Dospievajúci Carl chcel veriť, že je potomkom nesmrteľného Goetheho, najmä keď si ako pätnásťročný prečítal jeho Fausta. Ten príbeh doktora, ktorý „má mnoho doktorátov a predsa nie je o nič múdrejší než predtým“, vzdelanca, ktorý vymení intelekt i dušu za zmluvu s diabolským duchom, aby získal schopnosti, aké nemá žiaden človek na svete, ho fascinuje. Po rokoch, keď prijal do svojho svetonázoru reinkarnáciu, kolobeh tej istej duše zakaždým v novom tele, tvrdieval, že to v jeho tele sa Goethe znovu vrátil na túto zem. A že ešte predtým bol Majstrom Eckhartom, legendárnym kresťanským mystikom z trinásteho storočia, ktorý sa poprave za kacírstvo vyhol len tak, že umrel prirodzenou smrťou.
Ak človek vie viac než iní, osamie
Jung až do svojich deviatich rokov vyrastá ako jedináčik. Hráva sa sám, vyučovanie ho nudí, telocvik považuje za obmedzovanie osobnej slobody, na hodinách kreslenia ho nútia kresliť predpísaným spôsobom, čo v ňom zabíja tvorivosť. Chce byť archeológom alebo filológom: "Ako dieťa som sa cítil osamelý a som taký ešte aj dnes, lebo viem a musím naznačovať veci, o ktorých iní zdanlivo nevedia a väčšinou ani vôbec nechú vedieť. Osamelosť nevzniká tým, že by človek nemal okolo seba ľudí, skôr tým, že s nimi nemôže zdieľať veci, ktoré sa mu javia ako dôležité, alebo že považuje za platné myšlienky, ktoré iní považujú za nepravdepodobné. Osamelosť sa začala so zážitkami mojich raných snov a vyvrcholila v dobe, keď som pracoval na nevedomí. Ak človek vie viac než iní, osamie."
Pozoruje v sebe dve bytosti. Jedna žije ako dieťa v súčasnosti, druhá patrí dospelému mužovi z osemnásteho storočia. Priťažké tajomstvo, sprevádzané úzkosťou a strašidelnými víziami, nesie sám až do dospelosti. Nemá sa komu zveriť, jeho rodičia majú dosť starostí so svojím spackaným manželstvom. Malý Carl vníma, že sa matka psychicky zrútila a že je, ako sa vtedy hovorilo „hysterická“; vidí, že rodičia spia oddelene, on v spálni s otcom; a že ani to, že sa mu roku 1884 narodila sestrička Gertrúda, otca a matku nezblížilo.
"Z dverí, ktoré viedli do matkinej izby, prichádzalo čosi desivé. V noci bola matka zvláštna a mysteriózna. Raz v noci som videl vychádzať z jej dverí mdlo svetielkujúcu neurčitú postavu. Jej hlava sa sama oddelila od krku, vznášala sa pred touto postavou v priestore a vyzerala ako Mesiac. Hneď nato sa na krku vytvorila ďalšia hlava a opäť sa oddelila. To sa zopakovalo šesťkrát alebo sedemkrát."
Podobné halucinácie popisujú schizofrenici. Svetoznámy psychoanalytik D. W. Winnicott v recenzii Jungovej autobiografie pre časopis The International Journal of Psychoanalysis napísal, že Junga možno podľa jeho vlastných spomienok diagnostikovať ako názorný príklad detskej schizofrénie a chorého, ktorý sa sám uzdravil z detskej psychózy. Iný renomovaný psychiater, R. D. Laing, obhajuje teóriu, že obdobie intenzívnej úzkosti alebo mentálnej choroby, po ktorej sa pacient zotaví, môže otvoriť dvere takému vnímaniu, ktoré ostáva pre ostatných ľudí uzavreté.
Máme tu nadané médium
Dva mesiace po tom, ako sa zapísal na lekársku fakultu, sa dvadsaťročný Carl po prvýkrát vyberie do sveta duchov. V tom čase boli špiritistické seansy veľmi módne, túto skupinku k podivnému experimentu možno inšpiruje aj neradostná situácia dvoch príbuzenských rodín. Jungov otec a brat Jungovej matky Rudolf Preiswerk, dvaja živitelia rodín, ležia na smrteľnej posteli. V krúžku je Carlova matka, ktorá máva prorocké sny a často upadá do tranzu, z ktorého sa prebúdza so správami z druhého sveta. Syn verí, že práve po nej dostal dar jasnozrivosti. Sú tu aj jeho sesternice, najmä trinásťapolročná Helly Preiswerková. Všetci položia ruky na stôl tak, aby sa dotýkali končekmi prstov. Vzduch hustne, voda v pohári uprostred stola sa zrazu sčerí. Carl špitne, máme medzi sebou nadané médium. Helly zbledne a povie: "Je tu s nami starý otec. Musím sa vydať na cestu."
Potom odpadne na zem. Užasnutý krúžok počúva, že starý otec, ktorý je už mŕtvy, posiela Helly do Ameriky, aby zabránila černochom zmocniť sa jeho staršej dcéry. Rodinná legenda hovorí, že Hellyin duch prišiel neskoro, pretože teta sa práve vydala za miešanca a čakala s ním dieťa. Počas druhej seansy rozhodne starý otec Preiswerk zo záhrobia, že dieťa jeho padlej dcéry musí umrieť. A naozaj, o pár týždňov nato ona porodí telesne postihnuté dieťa, ktoré nežije dlho.
Helly sa z tranzu preberá úplne vyčerpaná. Bojí sa, že tenká niť, ktorá spája jej dušu s telom, praskne a ona umrie. Keď sa o tom dozvie jej strýc, ktorý teraz nahradil hlavy oboch rodín, nebezpečné hry jej zatrhne. Helly ho klame, tvrdí, že chodí k Jungovcom „pracovať na záhrade“. Na seansách jej ústami prehovorí prababička, ktorú zviedol Goethe, i zrelá žena Ivenes, ktorá rozpráva o živote na Marse. Carl začne sesternicu podozrievať, že sa do neho zamilovala a aby mu urobila radosť, vymýšľa si príbehy, ktoré našla v populárnych knihách o Marťanoch. Alebo je v tom Helly nevinne, len si vybavuje dávno zabudnuté prečítané veci a rozpráva ich ako nové, študent medicíny už vie, že sa tomu odborne hovorí kryptomnézia. Jej matka obviní Carla, že ničí dcérino zdravie a pošle Helly, ktorá upadla do depresií, do Paríža, kde sa má stať dámskou krajčírkou. A aj keď medicínu môže Carl po smrti otca doštudovať len vďaka podpore bohatej rodiny Preiswerkovcov, vzťahy oboch rodín sú naštrbené.
Helly umrela roku 1911 na tuberkulózu, podľa rodiny preto, lebo jej Carl „zlomil srdce“. Nikdy sa nevydala. Podľa rodiny opäť preto, lebo jej Carl zničil povesť. Jeho vedeckú kariéru totiž roku 1902 odštartuje dizertačná práca s názvom O psychologických a patologických aspektoch takzvaných okultných javov, ktorá obsahuje rozbor „patologickej osobnosti média“, v ktorom všetci príbuzní a známi spoznajú Helly. Vypukne škandál a nápadník, ktorý si Helly chcel vziať, viac o svadbe nehovorí. Helly to možno ani neprekáža, strávi s Carlom príjemné leto v Paríži, vzťahy medzi obomi rodinami sa však už nikdy neurovnajú.
Z korunného princa odpadlík
Po rokoch štúdií na pokraji chudoby konečne promócia! Posledné prázdniny pred nástupom do slávnej univerzitnej nemocnice Burghölzli v Zürichu Carl strávi v Mníchove. Chce vidieť Glyptotéku, múzeum plné sôch nýmf a satyrov, asýrskych, egyptských, etruských, gréckych bohov. A Starú i Novú Pinakotéku so slávnymi maľbami Rembrandta, Michelangela, Rafaela, Leonarda da Vinci, Dürera. Pri písaní úvodu k svojej knihe Premeny a symboly libida si o pár rokov nato spomenie na obraz, pred ktorým tu dlho postával – Hriech od mníchovského maliara Franza Stucka, nahé ženské telo obtočené hadom, kresťanský symbol pádu človeka do hriechu.
Býva v byte priamo v nemocnici. Roku 1903 sa sem nasťahuje aj jeho mladá žena Emma, ktorá mu čoskoro porodí prvú dcéru. Vedúcim kliniky je Eugen Bleuler, spoločne pracujú na výskume schizofrénie (vtedy sa jej hovorí dementiae praecox), maniodepresií, alkoholizmu, hystérie. To, čo vidí mladý lekár, si ľudia „vonku“, za bránou psychiatrickej kliniky nedokážu ani predstaviť. Hrozné ľudské tragédie, halucinácie a bizarné predstavy, ničím neobmedzované prejavy sexuálneho pudu, trosky v treťom štádiu syfilisu. Lieky sa ešte len budú vyvíjať, súcitný Jung ordinuje to, čo má k dispozícii – barbituráty a opiáty, kúpele, elektroterapiu, terapiu prácou, sem-tam káže niekoho zošnurovať do zvieracej kazajky, aby sa utíšil. Ako to vydržať a sám sa nezblázniť? Jedine s čistou hlavou, bez kvapky alkoholu a naplno sústredený na vedeckú prácu. Vďaka tomuto pracovnému nasadeniu sa klinika v Burghölzli preslávi.
Roku 1905 sa stáva primárom a zároveň súkromným docentom na zürišskej univerzite. Keď po prvýkrát počuje o Výklade snov viedenského psychiatra Sigmunda Freuda, nerozumie mu, ale metódy jeho psychoanalýzy ho nadchnú. Vidí v nej nádej pre tých, ktorých dedičné zaťaženie – a chtiac či nechtiac musí Jung myslieť i na vlastnú rodinu – dosiaľ odsudzovalo k celoživotnému utrpeniu. Freudove názory si medzi psychiatrami ešte len hľadajú uznanie, Jung hneď spozná jeho veľkosť. Hlavne americkí psychiatri tvrdia, že „psychoanalýza sa len tvári ako veda, snaží sa votrieť do vedeckého sveta a potom ho zahrdúsiť zvnútra“. Preto Freud nikomu zo svojich žiakov nepovolí, aby sa odchýlil od jeho ortodoxného učenia. Osem rokov trvá intenzívny osobný i pracovný vzťah oboch mužov, osem rokov Junga priťahuje Freudova osobnosť a jeho myšlienky. Freud ho považuje za svojho nasledovníka, nazýva ho dokonca „korunným princom“. V roku 1909 spolu absolvujú sedemtýždňovú cestu do Ameriky, možno už tá je začiatkom konca. Postupne medzi nimi silnie napätie. K definitívnej roztržke dôjde roku 1913, kedy sa písomne dohodnú, že spolu prestanú komunikovať. Je to odpadlík so sklonmi k psychóze, mysticizmu, okultizmu a antiseminitizmu, vyhlásia freudiáni o Jungovi. Švajčiarska skupina protestuje hlavne proti energickej postave patriarchálneho Freuda. Viac im vyhovuje Jungove hľadanie rovnováhy vo vnútri pacientovej duše. Jung o spore s Freudom napíše: "To, čo Freud hovorí o úlohe sexuality, o infantilnej slasti a jej konflikte s „princípom reality“, o inceste a iných veciach, je predovšetkým najpravdivejšie vyjadrenie jeho osobnej psychológie. Nie som vôbec Freudov protivník, aj keď ma takto chce označiť krátkozrakosť jeho vlastná i jeho žiakov. (…) Človek vidí takým spôsobom, aký sám je. A pretože iní majú inú psychológiu, vidia tiež inak a vyjadrujú niečo iné."
Odmietne členstvo v pripravovanom Medzinárodnom ráde pre etiku a kultúru. Náboženstvo je možné nahradiť len náboženstvom, vyhlási.
Posvätný sex
Ale ešte predtým mu Freud dohodí zvláštneho pacienta. Otto Gross je geniálny freudiánsky psychoanalytik, zároveň však narkoman a ťažký psychopat. Freud chce od Junga, aby Grossa zbavil závislosti na ópiu, on si pacienta potom má odviezť do Viedne a podrobiť ho psychoanalytickej liečbe. Jung nemá Grossa príliš rád. Videli sa na jednom kongrese, kedy mu Gross povedal, že skutočne zdravým stavom pre neurotika je sexuálna nemravnosť. Jung s ním nesúhlasí a píše Freudovi: "Zdá sa mi, že potlačenie sexuality je veľmi dôležitý a nevyhnutný civilizačný faktor, i keď pre mnohých slabých jedincov môže byť patogénny. (…) Mám dojem, že Gross svojou obľubou sexuálneho skratu zachádza priďaleko. Nie je to ani inteligentné, ani vkusné, iba sa mu to hodí…"
Gross je ženatý s Friedou von Richthofen, zároveň má pomer aj s jej sestrou Else. Obe sestry v roku 1907 porodili synov, ktorých otcom bol „ryšavý Dionýzos“ Gross, a obom synom dali meno Peter. Frieda presadzuje voľnú lásku aj v ďalšom manželstve s D. H. Lawrenceom.
Na liečenie k Jungovi prichádza Gross v hroznom stave. Vychudnutý, špinavý, zapáchajúci. Jung mu ihneď zníži dávky ópia a počas ťažkej odvykacej fázy s ním trávi celé noci a dni. Analyzujú sa navzájom, pokým nezaspia vyčerpaním. V Grossovi som objavil mnohé aspekty svojej pravej povahy, takže sa mi často zdalo, že je mojím dvojčaťom, píše Freudovi.
Fascinujúci pacient uvedie Junga do sveta bohémov, do ktorého sa dovtedy neodvážil vstúpiť. Rozpráva mu o ópiu, orgiách, o sexuálnom vzťahu k obom sestrám, o kolóniách nahých vyznavačov kultu Slnka. Ako kolega psychoanalytik má vlastnú teóriu. Študuje život dávnych predkov, ktorí žili v malých kočovných skupinách, v súlade so svojimi inštinktami, v matriarcháte a v polygamii. Gross tvrdí: "Stará pohanská spiritualita považovala sex za posvätný. Zato moderná civilizácia ľuďom ubližuje, keď obmedzuje ich tvorivú silu prameniacu zo sexuality tým, že ich núti do monogamného vzťahu. Tak, ako má čovek niekoľko priateľov, môže žiť aj v sexuálnom zväzku s niekoľkými ľuďmi. Akákoľvek viera v trvanlivosť citu k jedinej ľudskej bytosti po celý život je ilúziou…"
Paranoidný Gross prelezie múrik liečebne a utečie. Znovu berie kokaín, v kaviarňach analyzuje umelcov, ktorí sú ním nadšení. Ich spoločné sedenia zmenili skôr Junga. Ten má v súkromnom živote zmätok už chvíľu predtým, ako mu Gross ponúkol toto zakázané ovocie. Tri roky trvá jeho vzťah s pacientkou Sabinou Spielreinovou, oslnivou ruskou emigrantkou, ktorá sa neskôr vydala za lekára, tiež emigranta z Ruska. Jung v liste Freudovi píše: "Nevyhnutným predpokladom pre dobré manželstvo je podľa mňa výsada byť neverný." A uisťuje svojho učiteľa, že jeho vzťah s Emmou tým „ohromne získal na istote i hĺbke“.
Roku 1910 privádza matka 22-ročnú dcéru z jednej z najstarších rodín v Zürichu na liečenie k Jungovi kvôli depresiám po otcovej smrti. Jung má vtedy tridsaťpäť rokov. Toni Wolffová je najskôr jeho pacientkou, potom asistentkou a kolegyňou, predovšetkým však milenkou, či skôr „druhou manželkou“. Ich blízky vzťah trvá viac ako tridsať rokov a Emme, ktorá medzitým Jungovi porodila štyri dcéry a jedného syna a sama začala pracovať ako psychoterapeutka, neostane nič iné, len tento trojuholník tolerovať. Toni pre Junga vyhľadáva informácie v knižniciach a keď treba, stojí pri ňom. Podrží ho psychicky, keď sa jeho asistent J. J. Honegger predávkuje morfiom, i po smrti Nelly. Toni jediná je schopná upokojiť Junga počas jeho vážnej choroby, keď počuje hlasy a vidí duchov, a tak jej Emma vtedy dokonca dovolí bývať v ich dome. Ako starý muž hovorieva Jung žiakom, že práve s Toni objavil duchovný rozmer sexuality. A ak chcú pokračovať v analýze, musia trpezlivo počúvať podrobnosti o tom, aká dobrá bola v posteli.
V dvadsiatych rokoch si postaví Vež v Bollingene, sídlo pre sústredenie sa na prácu, s izbou, do ktorej nemá prístup nikto iný, len on. S Toni tam trávi celé letá. Chodí s ním aj na cesty, na ktorých ho Emma nesprevádza. S manželkou navštívia len Anglicko, kde si pozrú miesta spojené s legendou o rytieroch svätého grálu, pretože Emma sa zaoberá výskumom tejto legendy.
Jung a Emma občas spomenú rozvod, nikdy však k nemu nepristúpia. To skôr Toni mu vyčíta milenky. V roku 1925 stretne Jung na ceste po Afrike Ruth Baileovú. On má päťdesiat rokov, ona tridsať. V roku 1955, po smrti Emmy, sa Ruth nasťahuje k osemdesiatročnému Jungovi a stará sa o neho.
Po Grossovi tomu verí už aj Jung: "Staré pohanské národy oslavovali sexualitu ako spiritualitu. Preto boli neurózami a psychózami postihnuté menej než ľudia modernej civilizácie."
Ale on verí aj ďalšiemu: "Libido, táto mocná životná energia nie je len sexuálny pud, ako to tvrdí Freud; je to všeobecnejšia prírodná sila, ktorá nám cez biologické kanály prináša duchovné túžby zdedené po predkoch."
Vo svete archetypov
Jung má práve počas plavby s Freudom na zaoceánskej lodi z Ameriky do Európy zvláštny sen. Zdá sa mu, že sa nachádza na poschodí domu v obývacej izbe zariadenej v rokokovom štýle, odtiaľ zišiel do bytu na prízemí v štýle z pätnásteho či šestnásteho storočia, po kamennom schodišti zostúpil do miestnosti z rímskej doby, potom ešte hlbšie do kamennej jaskyne, kde našiel stopy po primitívnej kultúre, nádoby, ľudské kostry a dve ľudské lebky.
Práve tento sen ho privedie na myšlienku kolektívneho nevedomia, ako nazve krajinu bohov (roku 1919 vymyslí pre bytosti z iného sveta vedecký termín archetypy). Odvtedy intenzívne študuje mytológiu, hrdinovia mýtov ho navštevujú v snoch i predstavách, až sa začne obávať o svoje zdravie. Píše Freudovi: "Často mám pocit, že putujem sám cudzou krajinou a vidím úžasné veci, ktoré predo mnou ešte nikto nevidel a nikto ani vidieť nepotrebuje. Ešte stále neviem, čo z toho bude. Musím sa tým proste nechať unášať a veriť Bohu, že nakoniec niekde pristanem."
Roku 1909 odchádza z kliniky a otvára si súkromnú prax v dome v Küsnachte. Je presvedčený, že stojí na prahu veľkého objavu. Mám úžasné vízie, okamihy, kedy zahliadnem rozsiahle vzájomné spojitosti, ktorým v súčasnej dobe nie som ešte schopný porozumieť.
Vzdá sa miesta v psychoanalytickom hnutí, prestane prednášať na univerzite. Ponechá si len súkromnú prax. Svoje znalosti mýtov sa pokúša používať pri analýzach snov a halucinácií pacientov. V decembri 1913 sám seba uvádza do tranzu technikou, ktorú nazval aktívna imaginácia, dočasné zastavenie funkcie vedomého ega, aby z nevedomia mohli vystúpiť pocity a obrazy. Vidí sa, ako splynul s bohom tajného kultu, ktorého meno je Aion, “Nekonečne dlhé trvanie”. Rozpráva sa so sprievodcom - bradatým starcom s krídlami, ktorý sa volá Filémon a podľa Junga predstavuje vyššiu formu inteligencie, ktorá nie je zviazaná s priestorom ani časom. Nachádza aj vlastný vnútorný ženský hlas, ktorý nazve Animou, ženským aspektom každého muža. Predpokladá, že podobný obraz muža nosí v sebe každá žena. A že Anima a Animus veľmi výrazne ovplyvňujú to, akého partnera si človek v živote vyberá.
Jeho model psychoanalýzy pripomína skôr tajné mystériá staroveku, keď zasvätenci postupne prechádzali temnými hlbinami svojho nevedomia, kde tých, ktorí boli schopní zostúpiť až do najhlbších úrovní, čakali bohovia. Túto cestu roku 1916 nazve individuácia, individuálna premena na celistvú osobnosť. Za hranicami Švajčiarska zúri vojna, v Zürichu chrípka, tu štyridsať žiakov pracuje na svojej duchovnej obrode. Veľké problémy ľudstva nikdy nevyriešili všeobecné zákony, vždy len zmena postoja jedincov, tvrdí ich učiteľ. On sám si vedie – a odporúča to každému - knihu kreslených rukopisov, zápisy a obrazy svojich snov, vízií, fantázií a rozhovorov s netelesnými bytosťami. Červenú knihu, ako tento dokument o vlastnom vnútri nazve, píše, či skôr kreslí, od roku 1914 až do roku 1930, nakoniec má 600 strán. Spôsobom jeho liečby sa stáva predstavivosť. Povzbudzuje svojich pacientov, aby zhmotnili svoje predstavy v obrazoch a symboloch. Je to jazyk podvedomia a keď človek vedome pracuje so svojimi predstavami, spontánnym spôsobom prichádza do kontaktu so sebou samým. V namaľovaných záznamoch snov, ktoré mu pacienti predkladajú, nachádza paralely s výjavmi z histórie náboženstiev a s osudmi hrdinov mýtov i rozprávok. Je presvedčený, že narazil na čosi, čo všetci ľudia na svete vnímajú rovnako.
Ernest Jones píše Freudovi: Jung sa snaží spasiť svet. Freud píše Ferenczimu: Máte pravdu. Náš milý Švajčiar sa zbláznil.
Na hranici duševnej choroby
Tých šesť rokov od roku 1913 po rok 1919 môžeme nazvať obdobím výraznej introverzie, ponorenia sa do vlastného vnútra. Sám píše, že jeho “tvorivá choroba” sa začala vtedy, keď sa cítil smutný z “neistej doby” po rozchode s Freudom. Nasledujú pocity tiesne a nečakane silné vízie. Jedna z nich je z októbra 1913: "Videl som obrovskú povodeň, ktorá zaplavila všetky severné a nízko položené krajiny od Severného mora po Alpy. Keď sa povodeň dostala do Švajčiarska, videl som, že sa hory dvíhajú vyššie a vyššie, aby zachránili našu krajinu. Uvedomil som si, že sa blíži hrozná katastrofa. Videl som mohutné žlté vlny, trosky civilizácie sťahujúcej sa z miesta na miesto a nespočítateľné tisíce utopených tiel. Potom sa celé more premenilo na krv. Táto vízia trvala asi jednu hodinu."
Raz sa zmienil, že mu vtedy zošediveli vlasy. Inokedy povedal, že pocítil obrovskú úľavu, keď zistil, že šlo o prorockú predpoveď vojny, ktorá vypukla o pár mesiacov nato. Podľa psychiatrov sú vízie o svetovej skaze obvyklými predzvesťami psychotických príhod. Jung ako psychiater si je vedomý, že sa pohybuje v nebezpečnej blízkosti duševnej choroby, je však schopný pozorovať svoje úzkosti, dokáže sa spoliehať na vlastný vnútorný hlas, ktorý hovorí snami a obrazmi, a tým sa sám vyliečiť. Jeho choroba ho naučí, že zároveň s rozkladom mysle dochádza k uzdravovaniu a nájdeniu vyššieho zmyslu tejto neľahkej skúsenosti. V týchto rokoch si často pripomína Nietzscheho výrok: Hovorím vám, človek musí pociťovať v sebe zmätok, aby splodil tancujúcu hviezdu.
Prestáva učiť, málo píše. V knihe Spomienky, sny, myšlienky vyrozpráva jeho asistentka z posledných rokov života Aniela Jaffé príbeh, ktorý jej hovoril samotný Jung. V jedno nedeľné poobedie roku 1916 počul, ako domový zvonček začal sám od seba zvoniť. Dokonca videl, ako sa srdce zvonu pohybuje. Celý dom naplnili davy duchov, takmer nemohol dýchať. Preboha, čo sa to deje? A duchovia zborovo zvolali: Vraciame sa z Jeruzalemu, kde sme nenašli to, čo sme hľadali.
Boli to duchovia kresťanských rytierov, ktorí až po smrti zistili, že ich v Svätej zemi nečakalo žiadne vykúpenie. Jung počas nasledujúcich troch dní a troch nocí horúčkovito naškriabe Sedem príhovorov k mŕtvym. Sedem kázaní, ktorými obráti rytierov na svoju pravdu. Hovorí im, že sa mýlili, ak hľadali spásu mimo seba. Tú možno nájsť len vo vlastnom vnútri. Keby sa tam pozreli, videli by na vnútornom obzore “jedinú hviezdu na zenite”, “Boha, ktorý nás dokáže viesť”. Keď im Jung objasní jeho cestu k vykúpeniu, mŕtvi zmiznú na nočnej oblohe, kde konečne našli pokoj.
Ak je však Boh v našom vnútri a nie mimo nás, tak našiel nielen novú terapiu, ale aj psychologickú náhradu náboženstva.
Obraz hviezdy alebo Slnka ako predstava božského princípu v našom vnútri tvorí jednu z ústredných myšlienok celého Jungovho učenia. On, ktorý ako dieťa nevedel podľa učiteľov vôbec kresliť, prejaví nečakané výtvarné nadanie pri kreslení obrazov, ktoré interpretuje ako vlastnú osobnosť – niekoľko kruhov sústredených vo veľkom kruhu okolo slnečného kotúča uprostred. Hovorí im mandaly, toto slovo v sanskrte znamená kruh a v Jungovom chápaní symbol úplnosti človeka spájajúci všetky protiklady.
Prijať to, čo je
Po chorobe sa pre neho začne plodné obdobie práce: "Mnohé moje hlavné práce vznikli až potom. Poznanie alebo zhliadnutie konca všetkých vecí mi dali odvahu k novým formuláciám. Nepokúšal som sa už presadzovať svoju vlastnú mienku, ale zveroval som sa prúdu myšlienok. A z choroby pre mňa vyplynulo ešte niečo iného. Dokázal by som to formulovať ako pritakanie bytiu – akési podmienečné „áno“ tomu, čo je, bez subjektívnych námietok. Prijať podmienky existencie ako také, ako ich vidím, ako ich chápem. A akceptovať svoju vlastnú bytosť, takého, aký práve som. (...) Až po chorobe som pochopil, aké dôležité je pritakanie vlastnému osudu. Lebo takto je tu ja, ktoré nezlyhá ani potom, keď sa deje niečo nepochopiteľné. Ja, ktoré vydrží, ktoré unesie pravdu a ktoré dorástlo na svet a osud. Potom človek s porážkou prežíva i víťazstvá. Nič sa neruší – ani vonku, ani vnútri, lebo vlastná kontinuita čelila prúdu života a času. Avšak to sa môže diať len vtedy, keď sa človek všetečne nemieša do zámerov osudu."
Má štyridsaťpäť rokov a povesť výnimočného liečiteľa. Vracia svetlo do duší pacientov, ktorí boli dovtedy považovaní za beznádejné prípady. Prednáša psychiatrom v Anglicku, Škótsku, USA, veľa publikuje. Snaží sa o takmer nemožné - vedeckými slovami popísať mystické zážitky. Presviedča kolegov: "Ľudia musia žiť vlastnými mýtmi. Je pre nich dôležité, aby mali vzťah k niečomu, čo ich presahuje."
Veľa cestuje, v roku 1920 navštívi severnú Afriku a po prvýkrát uvidí európsku kultúru a “bieleho muža” očami inej kultúry. Ten obraz nie je vôbec lichotivý. Roky 1924–25 strávi medzi Indiánmi Pueblo a černošskými kmeňmi v rovníkovej Afrike: "Môj priateľ Horské jazero, náčelník a šaman Indiánov Pueblo mi raz povedal: Nechápeme belochov. Stále niečo chcú, stále niečo hľadajú. Čo hľadajú? Nevieme. Majú také ostré nosy, také tenké, kruté pery."
Jung to komentuje: "Môj priateľ zrejme spoznal árijského dravca, hoci ho nevedel pomenovať. Spoznal jeho túžbu po koristi, ktorá ho vedie do všetkých krajín, do ktorých sa nemá čo pliesť, poznal navyše náš slávomam, ktorý si napríklad predstavuje, že kresťanstvo je jediná pravda a biely Kristus jediný spasiteľ."
Horské jazero mu hovoril o viere jeho kmeňa, že sú synovia Slnka a každodennými rituálmi prispievajú k tomu, aby sa vrátilo na oblohu. Jung spomína: "Môj indiánsky priateľ a myšlienka, že úlohou jeho kmeňa je pomáhať Slnku každý deň vyjsť na oblohu a putovať po nej! Závidel som mu zmyslupnosť jeho viery."
Pripravení na životné popoludnie
Pre vlastnú prax si vyberá istý typ pacientov, navonok úspešných ľudí v stredných rokoch, ktorých popisuje ako „ľudí v slepej uličke“. Zdanlivo netrpia žiadnou neurózou, nemajú však vedomie cieľa, ku ktorému by ich život mal smerovať. Chýba im to, čo ináč dáva náboženstvo – viera, nádej, láska a pochopenie, ktoré Jung definuje ako štyri najvyššie naplnenia ľudského úsilia. Považuje ich však za „dary milosti“, ktoré sa nedajú ani naučiť, ani vyučovať, lebo môžu prísť len na základe vlastnej skúsenosti.
"Najhoršie na všetkých tých veciach je, že schopní a vzdelaní ľudia v tom žijú a o možnosti takých premien nevedia. Do druhej polovice života sa vydávajú úplne nepripravení. Alebo existujú niekde školy pre štyridsaťročných, ktoré by ich pripravovali práve tak na nadchádzajúci život s jeho požiadavkami, ako základné a vysoké školy uvádzajú mladých ľudí do znalostí sveta a života? Nie, najhlbšie nepripravení vstupujeme do životného popoludnia, a čo je ešte horšie, robíme to s klamným predpokladom svojich dovtedajších právd a ideálov. Popoludnie života nemôžeme žiť podľa toho istého programu ako dopoludnie, lebo toho, čoho je ráno dostatok, večer začína chýbať a to, čo bola ráno pravda, večer pravda nebude."
Svoju metódu individuácie považuje za účinnú práve u týchto pacientov. Jednou z nich je Edith Rockefellerová-McCormicková, dcéra muža, ktorého majetok sa odhaduje na dve percentá hrubého národného produktu celých USA. Samotárska Edith sa zrútila po smrti dvoch zo svojich detí a ako tridsaťpäťročnú ju paralyzuje agorafóbia, teda strach pred voľným priestorom. V Chicagu nikam nevychádza, na Jungových prednáškach o snoch a mytológii však úplne ožije. Dokonca na radu nového učiteľa sama umýva podlahu vo svojich obrovských hotelových izbách, aby sa naučila pokore. Spolu s manželom sa učia, čo to je “vytesnenie”, “odpor”, “projekcia”, “prenos” a zároveň úspešne zažehnajú manželskú krízu. Ona a ešte jedna bohatá Američanka Mary Mellonsová venujú peniaze na preklad všetkých Jungových diel do angličtiny, nevyhnutný predpoklad jeho svetového úspechu. Edith požiada otca o ďalšie akcie Standard Oil, aby mohla financovať renováciu novej budovy Psychologického klubu, kde sa konajú prednášky, semináre a kde sú ubytovaní hostia. Je nadaná, stane sa Jungovou kolegyňou, ročne vypočuje a analyzuje množstvo snov. Ani nemusí vychádzať z hotela, keďže stále trpí agorafóbiou, pacienti prichádzajú za ňou.
Ferenczi napísal Freudovi: Byť Rockefellerovcami, radšej by som si zvolil vás, ale Američania si nič lepšie nezaslúžia.
Freud to však vidí ináč: Nie bez horkosti myslím na žalostnú situáciu členov našej spoločnosti, na naše problémy s nakladateľstvom…
A závidí Jungovi „sobáš“ s americkými peniazmi.
Múdry starec
Po roku 1928 začína Jung študovať alchýmiu. Objaví v nej obrazy, ktoré videl v nevedomí svojich pacientov. Píše komentáre psychológa k starému čínskemu alchymistickému traktáru Tajomstvo zlatého kvetu a k Tibetskej knihe mŕtvych. Vo svojich prácach upozorňuje na nebezpečenstvo výbuchu deštruktívnych síl kolektívneho nevedomia v podobe historických katastrof: "Už dávno vieme, že medzi nevedomými procesmi a činnosťou vedomého rozumu existuje biologický vzťah. Tento vzťah sa dá najlepšie popísať ako kompenzácia, čo naznačuje, že akýkoľvek nedostatok vo vedomí – ako napríklad preháňanie, jednostrannosť alebo výpadok nejakej funkcie – je zodpovedajúcim spôsobom vyrovnávaný nejakým nevedomým procesom.
Už v roku 1918 som v nevedomí svojich nemeckých pacientov konštatoval zvláštne poruchy, ktoré nebolo možné pripísať ich osobnej psychológii. Také neosobné fenomény sa prejavujú v snoch vždy ako mytologické motívy, lebo sa vyskytujú aj v rozprávkach a legendách po celom svete. Tieto mytologické motívy som nazval archetypy, to jest typické spôsoby alebo formy, vktorých sú tieto kolektívne javy prežívané. U každého z mojich nemeckých pacientov som mohol konštatovať nejakú poruchu kolektívneho nevedomia. Tieto odchýlky môžeme vysvetlovať príčinne, ale také vysvetlenie nutne nie je uspokojivé, lebo archetypy sa dajú ľahšie pochopiť zo svojho cieľa, než cez svoju kauzalitu. Archetypy, ktoré som mohol pozorovať, vyjadrovali primitívnosť, násilnosť a krutosť. Keď som takých prípadov videl dostatočný počet, začal som si všímať zvláštny duchovný stav, ktorý vtedy v Nemecku prevládal. Bol som schopný poznať len náznaky depresie a veľkého nepokoja, ale to nijako nezmiernilo moje podozrenie. V článku, ktorý som vtedy uverejnil, som vyjadril domnienku, že sebou v nepokojnom spánku hádže „plavá beštia“ a že nie je možné vylúčiť výbuch.
Táto skutočnosť nebola iba teutónskym javom, ako sa v ďalších rokoch ukázalo. Búrlivý nápor pradávnych síl bol viac-menej univerzálny. (...) Bolo čím ďalej, tým pravdepodobnejšie, že Nemecko bude medzi západnými národmi prvou obeťou – obeťou pohybu más vyvolaného rozpútaním síl, ktoré podriemkávali v nevedomí, pripravené prelomiť všetky morálne zábrany. Tieto sily predstavovali – podľa pravidla, o ktorom som sa zmienil – akúsi kompenzáciu."
Je posadnutý kolektívnym nevedomím, dokonca tak, že občas prispôsobuje fakty svojej teórii. Emma ho pri jednej spoločenskej večeri, keď diskutujú o snoch detí, zahriakne: "Ty veľmi dobre vieš, že ťa nezaujíma nikto, kto nevykazuje známky kolektívneho nevedomia." Jung sa vtedy odmlčí. Freudiáni tvrdia, že kolektívne nevedomie naozaj existuje – ale iba na polici s Jungovými knihami.
V roku 1936 prednáša na Harvardskej univerzite, o rok nato na Yale. Má obrovský úspech. Tieto dve návštevy USA vytvoria obraz, ktorý pretrváva dodnes, obraz Junga ako archetypálneho Múdreho starca. Až do vysokého veku to je nesporne príťažlivý muž s charizmou, ktorá k nemu priťahuje žiakov, muž, ktorý si intuíciu a spiritualitu cení viac ako fakty a racionálne myslenie, inteligentný, vtipný a presvedčený o svojej pravde. Múdry starec, ktorý je viac než obyčajný psychiater, je to učiteľ, duchovný radca, prirodzená autorita s originálnou životnou múdrosťou: "Nechcel by som nikomu inému predznamenávať cestu, pretože viem, že mne cestu predpísala ruka, ktorá ma ďaleko presahuje... Pokúšam sa len byť skromným nástrojom a cítim, že som všetko iné, len nie veľký."
V eseji Pohľad späť napíše: "Ničím si nie som úplne istý. Nemám definitívne presvedčenie – vlastne o ničom. Viem len, že som sa narodil a existujem, a cítim sa, akoby som bol nesený. Existujem na základe niečoho, čo nepoznám. Napriek všetkej tejto neistote cítim spoľahlivosť toho, čo existuje a kontinuitu svojho života takého, aký je. Svet, do ktorého sme sa narodili, je surový a krutý, a zároveň božsky krásny. Je to vec temperamentu veriť, čo prevažuje: nezmyselnosť alebo zmysel."
Roku 1944 prestáva vyučovať po infarkte, po ktorom opäť prežíva stavy medzi životom a smrťou so silnými víziami. Po 2. svetovej vojne sa celou váhou svojej medzinárodne uznávanej autority postaví za obnovu Európy na duchovných základoch: "Dnes to môžeme vidieť tak, ako nikdy predtým: nebezpečenstvo, ktoré nám všetkým hrozí, nepochádza z prírody, ale z človeka, z duše jednotlivca a duší mnohých. (...) Všetko závisí od toho, či naša psyché funguje správne, alebo nie. Ak dnes stratia ľudia hlavu, vybuchne vodíková bomba!"
Je odporcom všetkých systémov, ktoré chcú nadradiť masu nad jedinca, on verí, že len jedinec je ten, kto vytvára hodnoty: "Pri všeobecnom rozšírení vedomosti o nevedomí by mohli všetci ľudia vidieť keď sa napríklad štátnik dáva zvádzať nevedomými motívmi zla, a noviny by sa na neho mohli obrátiť s výzvou: Dajte sa, prosím, analyzovať. Veď trpíte potlačeným otcovským komplexom."
Ako 82-ročný poskytne Jung roku 1957 prvý rozhovor pred kamerou. Hovorí o láske, manželstve, vzťahoch, o ľudskej duši i vesmíre, ktorého sme súčasťou: "Svet visí na tenkej niti a tou je duša človeka. Sme vo veľkom nebezpečenstve. Duša je to veľké nebezpečenstvo. Čo keď sa s dušou deje niečo zlé? Chápete?"
Chápete?!
Legendárnou sa stala aj jeho odpoveď na otázku televízneho komentátora, či verí v Boha: "Nemusím veriť. Viem."
Svojim pacientom často hovorieva: "Keď sa nedokážeš zo života poučiť, tak ťa život zrazí."
Čím je starší, tým viac času trávi v Bollingene na brehu Zürišského jazera. Na stenu maľuje svojho duchovného vodcu Filémona, toho, ktorý ho priviedol k hlbokému porozumeniu ľudskej duši. Ďalšia nástenná maľba znázorňuje štíhlu loď v tvare polmesiaca s postavami mužov a žien, podobná maľbám z egyptských fresiek znázorňujúcim duše odchádzajúce do sveta mŕtvych. Uprostred veľké červené slnečné koleso. Na dvore pred Vežou stoja tri kamenné dosky, na ktoré vytesal mená predkov z otcovej strany, dedičstvo, ktoré podľa neho tvorí základ subjektívnej skúsenosti každého človeka. Vežu v Bollingene často prestavuje, z malej búdy je nakoniec kamenná stavba, pevné útočisko. Tam premýšľa, píše a spomína, sníva a predovšetkým – hrá sa. Kedysi v detstve mu hry a fantázie poskytli prvý náhľad do podvedomia. Stále je schopný sa hrať, do svahu pri jazere kope “vodnú dieru”, zváštny systém odvodňujúcich riečok, ktoré spája do hlavného prúdu a ten potom odteká do jazera. Pomáhajú mu pri tom deti, vnuci a ich kamaráti, ktorým hovorieva: "Bez hry s fantáziou sa ešte nezrodilo žiadne tvorivé dielo. To, čo dlhujeme svojej predstavivosti, sa nedá vyčísliť. Nezabudnite, najvyššia ľudská hodnota spočíva v schopnosti predstavovať si a snívať."
V roku 1948 vytvorili jeho nasledovníci v Zürichu Inštitút C. G. Junga s programom náročného nadstavbového štúdia jeho diela. Jung viedol inštitút až do svojej smrti. Umrel 6. júna 1961 po krátkej chorobe uprostred svojej početnej rodiny. Na jeho hrobe v Küsnachte je vyrytý citát z listu sv. Pavla Korinťanom: Primus homo de terra terrenus/Secundus homo de caelo caelestis. (Prvý človek bol z prachu zeme/druhý človek z neba.)
© Danica JANIAKOVÁ
Prečítajte si:
Jung, C. G.: Duše moderního člověka, Atlantis Brno 1994, 378 s.
Storr, A.: Na hliněných nohou. Mezi rozumem a šílenstvím. Volvox Globator Praha 1998, 284 s.
Noll, R.: Árijský Kristus. Tajný život Carla Junga. Triton, Praha 2001. 396 s.
Hyde, M. - Mc Guinnes, M.: Jung, Portál Praha 2001, 184 s.
Knihu Rozhovory s C. G. Jungem objednávajte tu:
