Aspoň tak to tvrdí psychoterapeutka Shakti Gawain: „Každý človek je vo svojom vnútri úplný. Všetci v sebe nosíme vnútorného muža a vnútornú ženu. Len navonok sa vyznačujeme určitým pohlavím. A každý náš vzťah, či už je to tradičné manželstvo, voľné spolužitie, heterosexuálne alebo homosexuálne, je len prezentáciou individuálneho pokusu nájsť rovnováhu medzi mužským a ženským vnútrom. Jednou z najväčších výziev ľudského života je rozvinúť v sebe obe energie, mužskú i ženskú, a naučiť ich spolupracovať.“ Shakti Gawain má za sebou tridsaťročnú cestu objavovania techník práce na sebe samom, spomedzi ktorých ju najviac zaujala metóda kreatívnej vizualizácie.
Uvidíte to, až tomu uveríte
Veľmi, ale naozaj veľmi zjednodušene môžeme povedať, že kreatívna vizualizácia je stav hlbokého uvoľnenia, v ktorom si človek do detailov predstaví to, čo chce dosiahnuť, vníma to všetkými zmyslami, teda vidí, počuje, ovoniava, ochutnáva, ohmatá si vyplnenie svojich snov. Sprvu v obraze, často sa však veci, ktoré si vizualizuje, stanú pomerne rýchlo a väčšinou nečakaným spôsobom, školí Shakti absolventov svojich kurzov a čitateľov svojich úspešných kníh. Opakujem, je to veľmi zjednodušene povedané, pretože v skutočnosti ide o tvrdú prácu na poznaní seba samého a zmene rebríčka hodnôt, podľa ktorých človek žije. Ale potom sú výsledky prinajmenšom zaujímavé. Čosi v zmysle hesla: Uvidíte to, až tomu uveríte.
Krstné meno Shakti prevzala z hinduizmu, kde znamená energiu, z ktorej sa skladá všetko vo vesmíre, vrátane životnej sily prúdiacej aj v ľudskom tele. K novému priezvisku ju inšpiroval Gawain, jeden z rytierov kráľa Artuša. Táto originálna učiteľka hľadá inšpiráciu v rôznych končinách a civilizáciách sveta, vrátane ich rozprávok a mýtov. Precestovala Spojené štáty americké, Mexiko, Indiu, Európu. Základ pre svoju teóriu našla v orientálnych filozofiách, ktoré poznajú pojmy jin (ženské, pasívne) a jang (mužské, aktívne). Vychádza aj z psychológie Carla Gustava Junga, ktorý zaviedol pojem animus (mužská časť v žene) a anima (ženská časť v mužovi). On a jeho nasledovníci učia, že väčšina ľudí tieto stránky seba samého potláča namiesto toho, aby sa učila s nimi priateľsky vychádzať. Jungova škola pozná reč symbolov a mýtov, ktoré pomáhajú ženám a mužom nájsť svoje stratené časti.
Žena v nás s nami komunikuje prostredníctvom intuície, hlbokého a múdreho vedenia, ktoré máme. Ak počúvame tento tichý hlas svojho vnútra, vedie nás tak dobre, ako to nikto iný nevie. Mužskou prednosťou je akcia. Či už sme mužom alebo ženou, mužská časť je tá, ktorá nám umožňuje konať. Zakaždým, keď obe časti konštruktívne spolupracujú, keď za „ženským“ vedením nasleduje „mužský“ čin, je výsledok správny.
„V našej kultúre vnútorného muža, teda schopnosť konať a myslieť ako muž, používame na utláčanie ženskej intuície. Takémuto správaniu hovoríme „starý muž“. Naše ego chce mať všetko pod kontrolou, ale pritom sa samo odrezáva od vnútorného zdroja sily. Preto sa tak často cítime osamelí,“ hovorí Shakti. „Žena, ktorá má v sebe „starého muža“, sa v partnerskom vzťahu presadí len manipuláciami, vyzývavou sexualitou a emocionálnymi výbuchmi. Nosí v sebe muža, ktorý ju utláča a takých istých mužov aj priťahuje. Podľa toho, ako sa k nej správajú muži, možno ľahko rozoznať, ako vychádza sama so sebou a čo si myslí, že si zaslúži. Ak začne byť milšia sama k sebe a svoju mužskú energiu bude využívať na to, aby sa podporila, zmení sa zákonite i správanie mužov k nej. Táto zmena bude taká veľká, aká veľká bude jej vlastná premena. Agresívni muži z jej života zmiznú a nahradia ich muži, ktorí budú zrkadlom jej nového postoja k sebe samej. Tento proces som videla na vlastné oči tak často, že o ňom vôbec nepochybujem.“
Animus a anima
„Každý muž v sebe odjakživa nosí obraz ženy, nie obraz tejto určitej ženy, ale nejakej určitej ženy. Tento obraz je v zásade nevedomá zdedená látka pochádzajúca z pradávnych dôb a vštiepená živému systému, archetyp všetkých skúseností predkov s ženskou bytosťou, koncentrát všetkých dojmov zo ženy, zdedený psychický adaptačný systém. To isté platí aj o žene, aj ona má svoj vrodený obraz muža. Skúsenosť učí, že by sa presnejšie malo povedať: obraz mužov, zatiaľ čo u muža je to skôr obraz jednej ženy. Pretože je to obraz nevedomý, stále ho nevedome premietame do milovanej postavy a tak sa stáva jednou z najdôležitejších príčin vášnivej príťažlivosti a jej opaku,“ tak definuje tento problém Carl Gustav Jung v svojej eseji Manželstvo ako psychologický vzťah. Muž má animu s charakterom eroticko-emocionálnym, žena má anima s charakterom rozumujúcim. Tento vysoko fascinujúci obraz akoby visel v prázdnom priestore a čakal na to, aby ho vyplnil reálny človek.
Podľa klasickej Jungovej definície je animus duševná sila žien a je rodu mužského. Súčasné ženské hnutia ho chápu ako hlbokú psychickú inteligenciu, ktorá ženám pomáha konať vo vonkajšom svete samostatne, za seba a to emocionálne, sexuálne i tvorivo ženským spôsobom, nie spôsobom, ktorý štandardne pripisujeme v našej spoločnosti mužom. Správne vyvážený animus má funkciu pomocníka, kamaráta, milenca, brata, otca a kráľa. V archetypálnej symbolike znamená kráľ silu, ktorá by mala pracovať pre ženu a jej prospech, ktorá vládne nad územím, ktoré mu ona pridelí, má byť schopná pomôcť jej pri uskutočňovaní jej možností a cieľov, stvárniť myšlienky a ideály, ktoré sú jej drahé, vyvíjať stratégiu pri ohrození a obrane psychických teritórií ženy. Keď sa animus stáva negatívnym a deštruktívnym fenoménom, žena stráca sebadôveru pri svojich rozhodovaniach, cíti sa unavená a bez energie, neustále odkladá realizáciu svojich plánov, ktoré čakajú a čakajú... Vtedy musia prísť na pomoc inštinkty.
Svetoznámy psychológ Erich Fromm kedysi navrhoval, aby sa najneskôr na strednej škole začlenili do osnov také predmety ako výklad symboliky rozprávok a mýtov, vrátane výkladu snov. Vychádzal z poznania, že rozprávky a kolektívne mýty sú posolstvom a vyjadrením vnútorného bytostného jadra človeka. Niekedy má príbeh, rozprávka, mýtus, alebo hoci len báseň či veta obrovskú rezonanciu, životnosť, nesmiernu moc; vyvoláva vzrušenie, smútok, otázky, túžbu a porozumenie, ktoré spontánne vynáša archetyp na povrch. A ten lieči, pomáha nám znovu získať stratenú psychickú silu. Jeho ponaučenie nám ukáže cestu, ako zvládnuť ťažkosti života, pomôže nám osvetliť zákutia našej duše.
Mýtus hovorí sám za seba, i keď málokedy jazykom, ktorému by sme rozumeli. Interpretácia týchto príbehov je umenie. Rozprávky sa interpretujú z toho istého dôvodu, pre ktorý sa rozprávajú: kvôli ich oživujúcemu účinku. Zmierujeme sa ním s naším nevedomým inštinktívnym základom. Nevedomie sa z akéhosi dôvodu o rozprávky zaujíma. Keď sa pokúsite tú svoju rozprávku či mýtus vyložiť, nakresliť alebo ináč umelecky stvárniť, stopercentne zareaguje. Spoľahnite sa naň. Neexistuje nič lepšie.
Aj keď niektorí ľudia príbehy iba reprodukujú, aj keď televízia, film a literatúra ich odkaz často mrzačia, rozprávanie príbehov je najstarším liečivým umením. Niektorí sú k tomuto umeniu povolaní a najlepší sú tí, ktorí s príbehom žili a našli v sebe zhodné časti vo vlastnom vnútri. Takéto osoby ľahko poznáte, stačí, že sa ocitnete v ich prítomnosti. Ak príbeh rozpráva v nesprávny čas, na nesprávnom mieste, nesprávnym spôsobom a nesprávny človek, nebude mať žiaden liečivý efekt, niekedy môže mať zhubný. Odovzdávanie príbehu je veľká a ďalekosiahla zodpovednosť. Archetyp nás mení. Všetci sme kompletne zviazaní s príbehmi, ktoré v sebe nosíme, ktoré rozprávame a s ktorými sa citovo stotožňujeme, s príbehmi, ktoré sledujú krásu i mnoho stratených nádejí, reflektujú lásky a životné osudy. Všetci sa rodíme obdarovaní príbehom. Vybrali sme niekoľko z tých, ktoré prezrádzajú mnoho o našej schopnosti milovať. Ktorý je ten váš?
Kráľ Drozdia brada
Jeden kráľ mal krásnu dcéru, ktorá sa vysmievala zo všetkých nápadníkov. Žiaden pre ňu nebol dosť dobrý. Toho so špicatou briadkou nazvala dokonca Kráľom Drozdia brada. Zúfalý otec vyhlásil, že ju vydá za prvého žobráka, ktorý príde na dvor. Tak sa aj stalo. Princezná žila so žobrákom v jeho chudobnej chalupe, nevedela ani založiť oheň, ani navariť, ani upliesť koše. Keď ju poslal na trh predávať hrnce, opitý husár na koni hrnce rozbil. Muž jej vynadal, že je úplne neschopná a poslal ju na kráľovský dvor vyžobrať trochu jedla. Zistila, že sa ocitla na hrade kráľa Drozdia brada. Teraz už ľutovala, že si ho nevzala, veď ako kráľovská dcéra patrí na hrad, nie do biednej chalupy. Vtedy ju kráľ vyzval do tanca a prezradil jej, že to on sa v podobe žobráka a husára pokúsil zlomiť jej pýchu.
Pohŕdavý, posmešný a kritický postoj princeznej k nápadníkom je typický pre ženu, ktorú ovláda animus. Taká žena nenájde na žiadnom partnerovi nič dobré. Animus môže človeka buď ochromiť alebo v ňom vyvolať agresivitu. Ženy sa stanú mužsky priamymi. Tie, ktoré si síce zachovajú ženský pôvab, sa ponárajú do nikam nevedúceho fantazírovania o vysnenom partnerovi alebo do intríg a klebiet. Navonok sú často ľadovo chladné. V nórskej rozprávke s podobným námetom nosí hrdinka drevenú sukňu, symbol obranného panciera, ktorý si vytvorila a ktorý sa pre ňu stal ťažkým bremenom.
Keď naša princezná zistí, že Drozdia brada je bohatý, ľutuje, že ho odmietla. Pre ženu posadnutú animom je typická ľútosť nad tým, čo prepásla. Sprvu nie je schopná vykonávať bežné práce, aj to je dôkaz presily anima v živote ženy – skleslá nálada, nečinnosť, pasivita. Musí robiť prácu, ktorá ju ponižuje, tým silnie jej pocit menejcennosti. Animus často vnúti žene život, v ktorom nevyužíva dostatočne vlastné schopnosti. Keď nežije podľa svojich vysokých ideálov, zo zúfalstva zvolí ponižujúcu prácu, niečo v zmysle „ak sa nemôžem vydať za dokonalého muža, vezmem si žobráka“. Zmieta sa medzi komplexmi menejcennosti a fantáziami o živote v bohatstve a sláve.
Keď princezná pokazí všetko, čo môže, pošle ju muž predávať na trh hrnce. Hrnce sú ženské symboly; núti ju teda predávať svoju ženskosť, a to za lacný peniaz a komukoľvek. Čím viac ženu ovláda animus, tým viac sa mužom odcudzuje, nedokáže s nimi nadviazať harmonický vzťah. Niekedy sama preberá vedenie vo vzťahu, vždy sa však opakuje podobný scenár a ona vbehne do novej a novej katastrofy. Animus určite zaútočí, ako husár v rozprávke, symbol emocionálneho výbuchu, ktorý všetko rozbije a dokáže, že ani verejné vystavovanie ženskosti nefunguje. Pokorenie na kráľovskom dvore, keď princezná zbiera zvyšky jedla po iných, je nutné, aby si sama uvedomila, že klesla príliš hlboko, že je v skutočnosti kráľovská dcéra.
Rozprávka kladie dôraz na osamelosť, biedu a hlad; to sú typické stavy, ktoré sa vyvíjajú z posadnutosti animom. Žena potrebuje pozitívne vzťahy k ľuďom a zmysluplnú aktivitu. Domnieva sa, že ak precestuje svet, minie peniaze, obklopí sa spoločnosťou, jej hlad po plnosti života sa utíši. Príliš silný animus sa však postará o to, aby nebola nikdy spokojná.
Ak žena prijme fakt, že je posadnutá animom, a zamestná ho, napríklad sa pustí do náročného štúdia, animus sa realizuje a v nej znovu ožije jej ženskosť. To najhoršie, čo môže urobiť žena, ktorá má mocného anima, je ignorovať ho, nežiť ho. V takom prípade, aj keď sa bráni mužskej práci, nepôsobí ani trochu žensky. Animus, ku ktorému žena nemá žiaden vzťah, na seba často priťahuje nepriateľstvo okolia, ktoré sa obráti proti samotnej žene bez toho, aby ona čo i len tušila príčinu. Ľudia totiž vycítia, že nerealizovala podstatnú časť svojej osobnosti, a provokujú ju k tomu, aby rozvinula to, čo jej chýba. Musí konečne začať dôverovať vlastným inštinktom, rozpoznať svoj „kráľovský pôvod“. Nevzpierať sa toľko, vzdať sa svojich tvrdohlavých postojov a pozorovať, čo príde. Keď sa princezná stane ženou kráľa Drozdia brada, od tej chvíle je pod vplyvom pozitívneho anima, ktorý prináša do jej života radosť.
Ak patríte k ženám, ktoré sa strácajú v svojich snoch a nerealizovaných plánoch, skúste si zapisovať všetko, o čom premýšľate. Postupne získate odstup od vlastných fantázií a zistíte, ktoré z nich stoja za to, aby ste ich nasledovali.
Kľúč k spoznaniu Modrofúza
V ľudskej bytosti sa nachádza mnoho ďalších bytostí, každá s vlastnými hodnotami, motívmi, úmyslami. Všetky potrebujú vlastný priestor, patria k nám, na niektoré však musíme dávať pozor a okamžite ich usmerňovať. Takým je predovšetkým dravec v nás. Symbolicky o škodách, ktoré dokáže napáchať, rozpráva príbeh o Modrofúzovi, o tom chlapíkovi s bradou indigovej farby a šarmom zabávača, ktorým očaril najmladšiu z troch sestier tak, že sa za neho vydala, hoci obe staršie sestry ju pred nebezpečným chlapíkom varovali.
Raz Modrofúz povedal svojej žene, že na pár dní odchádza preč a dovolil jej pozvať na zámok v lese, kde žili, svoje sestry. Dal jej zväzok kľúčov od všetkých miestností v zámku, len ten najmenší a najošúchanejší kľúč jej zakázal použiť. Sestry skúšali jeden kľúč za druhým, až odhalili chýbajúce dvere k zakázanému kľúču. Jedna z nich odomkla. Vnútri bola tma, priniesli teda sviečku a keď vošli dnu, vykríkli hrôzou, pretože miestnosť bola plná krvi a mŕtvol. Vydesená Modrofúzova žena zistila, že na kľúči ostali zvyšky krvi, ktoré sa nedajú zotrieť. Krv pokvapkala aj jej biele šaty. Modrofúz po návrate hneď zistil, že ho neposlúchla. „Bola si v tej miestnosti?! Tak nadišiel aj tvoj čas!“ kričal a vliekol ju za vlasy k dverám, za ktorými ležali mŕtvoly jeho predchádzajúcich manželiek. Mladá žena sa zaprela do rámu dverí a prosila, aby jej doprial aspoň chvíľu času, nech sa môže pripraviť na smrť. Dobre, zavrčal Modrofúz, dávam ti štvrťhodinu. Žena však namiesto modlenia volala z hradieb: „Sestry, sestry, už prichádzajú na pomoc naši bratia?“ V tej chvíli, keď sa k nej blížil Modrofúz, aby ju lapil, prihrmeli na koňoch bratia, vrhli sa na Modrofúza a dovtedy do neho sekali a rezali, až ho konečne dobili k smrti.
Modrofúz je negatívny animus, muž z temnôt, ktorý obýva dušu každej ženy a ktorý čaká na každú príležitosť, aby sa mohol postaviť proti nej. Neposilňuje jej duševné sily, naopak, ničí ich. Podobným spôsobom funguje i v duši muža, je to prirodzený nepriateľ oboch pohlaví. Nedá sa nič robiť, dravci v prírode jednoducho existujú. Je to fakt, ktorý treba akceptovať, a naučiť sa pred dravcami brániť ako dospelé zviera, neostávať kvôli vlastnej neskúsenosti či hlúposti zraniteľnou naivkou. Tohto dravca v ženskej duši ľahko rozoznáte podľa vonkajších príznakov. Má ho každá žena, ktorá tvrdí, že túži po harmonickom vzťahu s mužom, a pritom ho od začiatku sabotuje; každá, ktorá nenávidí sama seba; ktorá sa nikdy ani nepokúsi realizovať svoje nápady alebo sa ich vzdá pri prvom neúspechu.
Zábavný, šarmantný, elegantný, príťažlivý a finančne zaistený (vlastný zámok v lese), no, ktorá žena by odolala, keď ju takýto nápadník požiada o ruku? Najmä, keď je ešte mladá a iba sa učí, aký ľstivý a krutý dravec dokáže byť. Práve preto sú príbehy potrebné – stávajú sa mapou na ceste k vyvarovaniu sa chýb. Najmladšia sestra predstavuje tvorivý potenciál, radosť zo života. Akonáhle však súhlasí, aby sa stala korisťou nebezpečného muža, jej inštinkty a intuícia zlyhávajú. Takmer každá žena to už zažila, aj keď ju iní pred ním varujú, ona samu seba presvedčí, že ten jej Modrofúz vôbec nie hrozný, naopak, je veľmi zaujímavý. A pritom jeho „modrý fúz“ jasne kričí, s kým má tu česť, no ona – nepripravená a neskúsená – nepočuje tichý vnútorný varovný hlas „sestier“.
Dá sa tejto krutej skúsenosti vyhnúť? Žiaľ, máloktorá žena dostala potrebné ponaučenie o dravcoch. Niektoré ostávajú naivné po celý život a stále si vyberajú nevhodných partnerov, manipulátorov, agresívnych, závislých na alkohole. A ony aj po mnohých zraneniach veria, že ďalšieho Modrofúza vyliečia láskou, hovoria si: „jeho fúzy predsa nie sú až také modré“. Postupne však taká žena zisťuje, že ona aj jej deti majú len malú nádej na normálny rodinný život. Jedného dňa otvorí dvere do miestnosti, v ktorej uvidí príčinu svojho nešťastia. Aj keď to je ženin partner, ktorý ju ponižuje a ničí, je to vnútorný dravec v jej duši, ktorý k tomu dáva súhlas.
Má nejakú šancu? Iste, hlavne má šancu otvoriť zakázané dvere, prekročiť psychickú bariéru, ktoré nám zabraňuje vedieť viac, než dosiaľ vieme. Ak je niekde čosi utajované, skrývané, tieňové, zrelá žena si v tom musí urobiť jasno, odhaliť jadro veci. Pokým neodhalí dravca takého, aký je – ničiaceho jej životnú silu – bude jej kľúč krvácať, jej životná energia sa strácať. Keď ženy otvoria dvere k najhlbším tieňom vlastných životov, uvidia tam zavraždené svoje sny a ciele, neživé túžby a pocity, ktoré kedysi boli pôvabné a plné nádeje a teraz z nich človek, ktorý mal byť najbližší, vysal všetku krv, neponechal im žiadnu lásku, žiadnu krásu, žiadnu vitalitu.
Keď krv poškvrní jej šaty, nemôže už ďalej skrývať pred svetom svoju bolesť. Môže sa pretvarovať a ukazovať svetu masku, že sa nič nedeje, ale ak raz videla komnatu svojich zavraždených snov, nemôže ďalej sama pred sebou predstierať, že sa nič nedeje. Pýta sa: „Čo vo mne bolo zabité, čo to tam leží a umiera?“ Sú to otázky, na ktoré si musí odpovedať. Sprvu sa zo všetkých síl snaží zabudnúť na všetku tú bolesť, ktorú videla (pokúša sa vyčistiť kľúč), ale ak chce konečne byť dospelá, musí čeliť tomu, čo sa deje a byť schopná vidieť a vydržať to, čo vidí. Najhlbšia práca je práve tá najtemnejšia. Nebojte sa preskúmať to najhoršie vo vašom živote.
Modrofúz zistil, že manželka už vie, kto jej berie sily. Ona už nie je naivná, ale ľstivá, žiada o čas, aby sa dala dohromady. Plánuje svoj útek, či už od manžela alebo z nevyhovujúceho zamestnania. Zo submisívnej sa mení na ostražitú. Raz a navždy sa rozhodla, že už nebude obeťou. Volá na pomoc svojich duševných bratov. Kto to je? V duši ženy tá mužská sila, ktorá je schopná konať, Jungov animus v zdravej podobe, intrapsychická energia, ktorá jej pomáha dosiahnuť všetko, čo potrebuje. Neutralizuje ochromujúcu silu dravca, zrodí sa zrelá, silná žena, obklopená duševnými bojovníkmi, ktorí ju ochránia, kedykoľvek na nich zavolá. Niekedy je nevyhnutné ukončiť určité vzťahy, ak ženu obklopujú ľudia, ktorí sa voči nej správajú nepriateľsky alebo ju zneužívajú. Takí ľudia vyživujú jej vnútorného dravca. Niekedy nemusí odchádzať, ak sa jej podarí oživiť originálnu, tvorivú a nespútanú povahu, ktorou kedysi bola, kým je nepremohol strach z dravca. Ak mu dokáže vymedziť jeho i svoje hranice, môže zahnať dravca tam, kde patrí.
Echó a Narkissos
„Á, to je taký Narcis!“ Určite ste už počuli podobné hodnotenie, alebo ste aj vy tak pomenovali chlapca či muža, ktorý obdivuje len sám seba a nedokáže nadviazať vzťah s druhým človekom. Meno krásneho mladíka z gréckeho mýtu zľudovelo aj v našich končinách, všetci vieme, aký bol jeho hrdina „ješiťák“. Samotný mýtus však skrýva v sebe množstvo ďalšej hlbokej symboliky.
Tak si ten príbeh zopakujme. Matka malého Narkissa sa pýtala veštca, či sa jej syn dožije dlhého veku. „Ak nespozná sám seba,“ odpovedal veštec. A tak matka držala Narkissa v nevedomosti, skrývala pred ním dokonca aj zrkadlá, len aby nikde nevidel svoju tvár. Mladík vyrástol a to, že je neobyčajne krásny, vedel len podľa lichôtok, ktorými ho zahŕňali iní ľudia. Sám si svojím pôvabom nebol istý, ustavične sa musel obdivom v cudzích očiach uisťovať, že je naozaj niečo výnimočné. Preto sa z neho stal bezohľadný a samoľúby človek, ktorý na jednej strane pohŕdal inými ľuďmi, na strane druhej ich potreboval, aby mu dvíhali sebavedomie.
V lese, v ktorom sa často prechádzal, žila nymfa Echó. Tá kedysi nahnevala Héru tým, že priveľa rozprávala. Podráždená bohyňa jej odňala reč, Echó sa mohla s inými rozprávať len tak, že opakovala ich posledné slová. A akoby to ešte nestačilo, zamilovala sa do krásneho mladíka, ktorý si ju nevšímal. Smutná nymfa prosila bohov, aby aj Narkissos spoznal, čo je to márna láska. Bohovia jej prosbu promptne vypočuli. Keď sa chcel Narkissos napiť z lesnej studničky, uvidel vo vode nádherného mladíka a hneď sa zamiloval. Usmial sa na neho, mladík jeho úsmev opätoval, keď ho však chcel pobozkať, perami sčeril hladinu a prelud zmizol. Narkissos dni a týždne nejedol a nespal, stále sa pokúšal stretnúť so svojím milovaným, až nakoniec žiaľom umrel. Dojatí bohovia ho premenili na kvet, ktorý nesie jeho meno. Aj utrápená Echó sa strácala, zostal z nej iba hlas, ktorý v lesoch opakuje vypočuté slová.
A ponaučenie? Matky, ktoré svojich synov nenaučia, kto vlastne sú, ktoré ich rozmaznávajú, ale nedovolia im byť individualitami, vychovajú samoľúbych a krutých jedincov, sústredených len na svoje potreby. Takí ľudia sa síce stále dožadujú lásky od iných, ale nedokážu lásku dávať. Chýba im zdravé sebavedomie a schopnosť komunikovať. Táto schopnosť chýbala nielen Narkissovi, ale aj Echó, ktorá najskôr priveľa rozprávala a primálo počúvala iných, teda nevedela komunikovať, a potom sa zamilovala len do krásnej tváre, bez toho, aby spoznala skutočnú povahu, ktorá sa za ňou skrýva. Keď ju mladík odmietol, prebudil v nej hnev a krutosť. Koniec je v oboch prípadoch tragický. Človek, v ktorom drieme Narkissos, miluje len opojný pocit, že je milovaný. Jeho nenásytný hlad po láske má nahradiť to, čo mu v útlom detstve chýbalo – pocit vlastnej hodnoty. Nenahradí, novodobý Narcis sa veľmi skoro začne správať kruto, aby jeho partnerka nezbadala, aké má komplexy. Ak sa v človeku prebudí Echó, zamiluje sa do zidealizovaného obrazu o partnerovi. V tom prípade sa rýchle dopracuje do štádia, keď stratí sebaúctu a dokáže už len opakovať to, čo povie niekto iný. Partnerova krutosť, neopätovaná láska a jej potláčaný hnev nakoniec privedú oboch pred rozvodový súd.
Odyseus a Penelopa
Keď Odyseus z Itaky dostal „povolávací rozkaz“ do trójskej vojny, predstieral sprvu, že je šialený, pretože nechcel opustiť milovanú mladú ženu a práve narodeného syna. Zapriahol do pluhu osla a vola a do vyoranej brázdy sial soľ. Keď mu však pred pluh položili synčeka Telemacha, prestal orať, čím dokázal, že má rozumu dostatok a či chcel, alebo nechcel, musel odplávať s vojskom kráľa Agamemnóna k Tróji.
Krvavá vojna trvala desať rokov, ďalších desať rokov blúdil Odyseus po moriach sveta, pretože si nechtiac poštval proti sebe boha mora Poseidona. Ten mu nastražil do cesty plno prekážok a pokušení, niektoré nebezpečné, iné celkom pôvabné, ako čarodejnica Kirké, nymfa Kalypsó a princezná Nausikáa. Homér v svojom epose rozpráva, že sa im síce podarilo Odysea zviesť, ale nedokázali si získať jeho srdce, pretože to patrilo manželke a synovi. Penelopa na neho doma verne čakala, napriek ponukám mnohých nápadníkov, ktorí žiadali o jej ruku. Keď sa už nemala na čo vyhovárať, sľúbila im, že sa za jedného z nich vydá vtedy, keď dokončí pohrebný rubáš, ktorý tkala. Čo cez deň utkala, to v noci vypárala, a stále verila, že sa Odyseus vráti, i keď po dvadsiatich rokoch to bola naozaj obdivuhodná manželská oddanosť.
Tento mýtus nás učí, že vzťah muža a ženy môže vydržať aj roky odlúčenia a prekonať mnohé pokušenia, ak oboch partnerov spája dôvera a spoločné ideály. Aj keď obaja z času na čas urobia nejakú tu chybu (existujú verzie príbehu, v ktorých má milencov aj Penelopa, dvadsať rokov je predsa len dvadsať rokov), vzájomná láska a starosti o syna však tvoria pevné puto, ktoré ich spája s neprítomným partnerom.
Pohrebný rubáš, ktorý Penelopa vo dne tká a v noci pára, je symbolom motívu smrti, smrti lásky, odpútania sa od vzťahu, ktorý by sa podľa jej nápadníkov mal stať minulosťou. Samotné tkanie, to je archetypálny obraz ľudského života, svojimi myšlienkami, citmi a zážitkami tkáme vlastný životný príbeh, jedinečný a nezameniteľný so žiadnym iným, a to od prvého do posledného dňa, ktoré tu sme. Penelopa nechce pripustiť, aby sa príbeh jej lásky k Odyseovi skončil. A ak je láska skutočná, nestráca sa ani s časom, ani so vzdialenosťou, ani s neprítomnosťou. Skôr naopak, akoby ju túžba a odlúčenosť živili.
Odyseus a Sirény
Pri tomto hrdinovi z Homérovho eposu ešte chvíľu ostaneme. Epizóda na rozbúrenom mori, ktorú on a jeho muži zažili so Sirénami, pripomína totiž mnohé dnešné manželstvá. Tak ako Odyseus, aj súčasní hrdinovia partnerských príbehov musia siahnuť do svojho vnútra pre zbrane, ktoré by boli dostatočne silné, aby porazili vnútorných i vonkajších nepriateľov. Nie každý manželskú plavbu prežije. Nie všetci sú dostatočne múdri na to, aby sústredili svoj pohľad pevne na cieľ cesty a nevšímali si zvody, okolo ktorých práve „plávajú“. Plavba je dlhá a náročná, a len tí, ktorí vydržia, spoznajú výšky i hĺbky partnerského spolužitia a nebudú si neskôr musieť vyčítať: „Keby som to len nebol urobil..!“
Všetci tak trochu veríme, že pre každého z nás existuje kdesi partner, jedinečný a úžasný, najideálnejší pre tento život. Ako roky idú, s prekvapením konštatujeme, že ľudí, s ktorými sa cítime príjemne, je viac. Avšak ak sme sa raz rozhodli obsadiť jedného človeka do úlohy nášho životného partnera, zároveň sme tým sľúbili, že si nebudeme všímať lákavé „spevy“ iných ľudí. Nevera znamená hrubú prasklinu na dne každej manželskej lode, nie je veľa tých, ktorí ju dokážu opraviť tak, aby sa plavidlo nepotopilo.
Odysea varovali pred pokušením, vedel, že Sirény spievajú tak nádherne, že bude ťažké im odolať. Preto sa on aj jeho muži priviazali lanami k sťažňu lode, upchali si uši voskom, aby nepočuli mámenie Sirén a z celej sily sa snažili myslieť na návrat domov a na blízkych, ktorí ich tam čakajú. Takéto symbolické priviazanie sa k sťažňu manželskej lode a upchatie uší pred hlasom inej Sirény, ktorej hlas je neodolateľný možno len preto, lebo je nový - to je celkom dobrá rada pre manželských partnerov, ktorí o sebe vedia, že majú občas chuť podľahnúť Siréne. Rozvodové štatistiky uvádzajú až príliš vysoké percentá ženatých a vydatých pútnikov, ktorí si vyberajú vosk z uší a schovávajú obrúčky, tie symboly výlučného vzťahu, len čo sa v ich blízkosti objaví akákoľvek dostupná Siréna. A je zle, zrada nevýslovne bolí, srdce podvedeného partnera, ktoré dovtedy dôverovalo, cíti teraz smrteľný chlad morskej vody.
Zvodné Sirény čakajú na každého. Námorníci, verte ponaučeniu tohto mýtu: odolať pokušeniu je ľahšie ako napraviť zničenú dôveru.
Milostný trojuholník
Kráľ Artuš, jeho žena Geunevera a jeho najlepší priateľ rytier Lancelot. To sú hlavní hrdinovia tohto netypického ľúbostného trojuholníka. Nie, toto nie je prípad manželskej nevery z nudy či jednorazový poklesok kvôli obyčajnej telesnej príťažlivosti, jeho protagonisti nezradili sľub vernosti ani z vášne ani kvôli plytkej zábave. Lancelot a mladá kráľovná „čerstvo“ vydatá za kráľa Artuša sa do seba zamilovali osudovou láskou, takou, ktorá sa nedá potlačiť vôľou. A ktorá, žiaľ, neprináša nikomu zo zainteresovaných romantické šťastie. Kráľ odmieta pomstu za neveru, zmieri sa s priateľom, ktorý mu sľúbi, že sa vzdá kráľovninej lásky. A tak dokonca ani keď kráľ Artuš umrie a Lancelot je ten, kto zabije jeho vraha, nebudú milenci spolu žiť. Obaja odchádzajú do ústrania, Lancelot na svoj hrad, Guenevera do kláštora. Od chvíle, ako sa Lancelot dozvedá, že kráľovná umrela, chradne a tiež umrie. Rytieri až nad ich spoločným hrobom pochopia, aký nesmierny a vzácny bol cit, ktorý spájal navzájom ich dvoch i Artuša.
Naša kultúra nás vedie k presvedčeniu, že ak milujeme jedného človeka, nemôžeme zároveň milovať niekoho iného. Tento mýtus tvrdí iné: že človek môže milovať rôznych ľudí rôznym spôsobom. Jediné, čo v takom prípade nesmie urobiť, je zradiť vlastné srdce, aj keď vie, že kvôli tomu bude veľmi trpieť, že za svoje city bude musieť tvrdo zaplatiť, niekedy zaplatí dokonca všetkým, čo má.
Kráľ Artuš miluje oboch, aj manželku, ktorú odmieta potrestať za neveru, aj priateľa, s ktorým ho viaže oddané priateľstvo. Jeho rytieri ho nútia k tomu, aby sa milencom pomstil, pretože sami nikdy tak hlboko nemilovali a preto nechápu, čo to znamená, keď do nášho života vstúpi takáto spaľujúca láska. Artuša by aj dnes mnohí považovali za slabocha, ktorý sa radšej robí, že nevidí, ako to medzi jeho ženou a jej milencom iskrí, namiesto toho, aby si to s oboma vybavil ako „ozajstný“ chlap. Opäť nastupuje mýtus, aby nám ukázal, že veľkorysý manžel, verný manželke i priateľovi, je mužnejší ako ten, ktorý sa mstí hlava-nehlava. A ak už niekto z vás musí absolvovať takúto ťažkú skúšku, možno mu práve príbeh troch hrdinov keltského mýtu pomôže pochopiť, že - či už stojí na pozícii zradeného alebo zrádzajúcich - tou nezávideniahodnou lekciou dostal životnú šancu spoznať, na čom a na kom mu naozaj záleží.
Tristan a Izolda
A ešte jeden príbeh tragickej lásky, tentoraz z literárnej tradície stredovekej Európy. Aj keď nezainteresovaný čitateľ môže romancu s keltskými koreňmi známu z mnohých básnických verzií vnímať ako ľúbostný námet, na symbolickej úrovni spracováva strastiplné putovanie rytiera-ľudskej duše smerujúce k vlastnému zdokonaleniu, kvôli ktorému musí vybojovať mnoho súbojov, ovládnuť nemálo pokušení, získať nesmrteľnú lásku a dopracovať sa k ideálu čistoty a vernosti všeľudským hodnotám.
Len stručne: kráľ Mark z Cornwalu pošle svojho synovca Tristana, bojovníka a hudobníka, aby mu našiel nevestu podľa zlatého vlasu, ktorý na jeho dvor zniesla lastovička. Tristan spozná vlasy Izoldy Zlatovlasej, ktorá ho predtým vyliečila zo zranení získaných v boji. Izolda, ktorá už miluje Tristana, si myslí, že je lepšia smrť ako zrada lásky, preto mu ponúkne nápoj smrti. Jej slúžka však vymení dva nápoje – nápoj smrti a nápoj lásky, ten druhý tak naveky spojí oboch mladých ľudí neodolateľnou vášňou. Ani svadba Izoldy a Marka na tom nič nezmení.
Existuje niekoľko verzií pokračovania tohto príbehu. Ten najznámejší rozpráva o tom, že Mark milencov odhalil a vyhnal ich z dvora. Žili spolu v jaskyni, kde ich Mark prekvapil spiacich a videl, že medzi nimi leží Tristanov meč, symbol ich nevinnosti. Mark obom odpustil, manželku prijal naspäť a Tristana poslal za spriateleným vojvodom, ktorý mu dal svoju dcéru za ženu. Tristana však spomienky na Izoldu vzďaľujú od ženy. Keď ho v ďalšom boji opäť ťažko zrania, pošle loď po Izoldu, ktorá jediná ho môže vyliečiť. Loď má pri návrate vyvesiť biele plachty, ak bude Izolda na palube, čierne v prípade, že sa ju nepodarilo nájsť. Žiarlivá manželka ho oklame, že plachty sú čierne. Tým umiera Tristanova nádej a on tiež. Izolda, symbol čistej duše, ktorá dokáže vyliečiť každého človeka, pri Tristanovom smrteľnom lôžku sama podstupuje cestu smrti ako jediný spôsob spojenia so svojim milovaným. Ak na tej najhlbšej symbolickej úrovni predpokladáme, že Tristan zobrazuje človeka a Izolda jeho dušu, je pochopiteľné, že ona opakovane dáva prednosť spoločnej smrti pred tým, aby žili oddelene. Na ich hrobe vyrastie brečtan a hroznový ker, ktorých výhonky sa navzájom prepletajú.
Starý mýtus nechce dokazovať len to, že láska znamená bolesť, chce ukázať, ako sa dajú zjednotiť pradávne protiklady – duchovná a telesná stránka človeka, láska a boj, život a smrť. Po prvej „smrti“ poznáva Tristan Umenie (Hudbu) a Lásku, základné aspekty Krásy, extáza druhej smrti ho privádza k ešte vyššej vízii Krásy a Lásky, tej, ktorá je zároveň Dobrom a Spravodlivosťou. Mýtus neberme doslova, človek nemusí skutočne umrieť, aby konečne pochopil a videl, čo je naozaj dôležité, stačí, aby nechal v sebe umrieť „starú“ osobnosť túžiacu po moci, majetku a svetskej sláve, aby sa nechal viesť svojou dušou a urobil rozhodujúci krok, ktorý ho vyvedie zo sveta pýchy, nevedomosti a bolesti do sveta porozumenia a lásky.
Snehová kráľovná
Andersenov génius naplnil rozprávku o nevinnej láske Gerdy ku Kaiovi takým množstvom hlbokých symbolov, že sa dnes môžeme zaoberať len niekoľkými z nich. Rozbité zrkadlo, ktoré zväčšuje zlo a zmenšuje dobro a ktorého črepiny sa Kaiovi zapichli do oka a do srdca, predstavuje egoizmus, to prílišné vyzdvihovanie vlastného Ja, ktoré skresľuje náš pohľad na svet. Nejakú tú črepinu z neho máme v oku všetci; čím väčšia „črepina“, tým horší sebec, citový chladný, cynický človek, ktorý už nedokáže chápať ani milovať iných ľudí. Kaia, ktorého srdce postupne zamŕza v chladnej ríši Snehovej kráľovnej, zachráni obetavá a nesebecká láska kamarátky z detstva Gerdy. Tá zvládne všetky nebezpečenstvá na ceste za svojou láskou, prekoná dokonca aj strach zo zbojníkov, ktorí ju zajmú. Zbojnícka dcéra sa Gerde sprvu vyhráža smrťou, nakoniec však pochopí, že dievčina sa nevzdá svojej cesty, vráti jej šaty a kožuch a prepustí ju. Je to zákonitá fáza pri prekonávaní akejkoľvek náročnej situácie v živote: len ak ovládneme svoj strach, môžeme sa pohnúť ďalej. Keď Gerda nakoniec nájde Kaia a plačúc ho objíme, on tiež vyroní slzu a táto slza súcitu vyplaví z jeho oka, a tým aj zo srdca, črepinu sebectva. Boľavá ranka sa zahojí, človek, ktorý potlačil svoje sebectvo a nechal v sebe vyrásť súcit, sa stáva lepším, má láskavejší pohľad na svet, hodnotí všetko podľa humánnejšieho rebríčka hodnôt.
Pri každom ďalšom čítaní tejto Andersenovej rozprávky sa pred nami odkrýva nové, hlbšie poznanie. Prinajmenšom zaujímavý je aj jej koniec. Táto rozprávka sa nekončí typickým „a žili spolu, pokým neumreli...“, Gerda a Kai sa vrátia domov a zistia, že sú dospelí. Andersen tak posunul rozprávkový záver do hlbších symbolických úrovní, ku konečnému cieľu každej ľudskej duše prekonávajúcej dobrodružstvo života na tejto Zemi: ako dospelá a zrelá sa po získaní potrebných skúseností vracia domov, k sebe samej, k harmónii svojho mužského a ženského princípu.
Ako na to?
Čo teda máme robiť, aby sme v sebe túto mužsko-ženskú rovnováhu dosiahli? Skúste pár minút denne najmenej tri mesiace venovať tejto vizualizácii. Pohodlne si sadnite alebo ľahnite a zavrite oči. Sledujte svoj hlboký dych, pomôže vám to uvoľniť vaše telo i psychiku.
Vytvorte si obraz ženy v sebe. Nechajte ho spontánne vzniknúť, ak príde žena, ktorú poznáte, dobre, ak postava z rozprávky, tiež dobre, ak len čosi abstraktné, farba alebo tvar, môže byť tiež. Je to vaša ženská časť, dívajte sa na ňu pozorne a pociťujte, čo pre vás znamená. Vnímajte detaily, ako vyzerá, čo má na sebe, čo robí. Spýtajte sa, či vám chce niečo povedať a potom pozorne počúvajte. Odpoveď môže prísť v podobe slov, obrazov, pocitov. Ak nepríde teraz, príde neskôr. Ak máte pocit, že ste sa dozvedeli všetko, čo ste potrebovali, vypusťte tento obraz z mysle a vytvorte si obraz svojho vnútorného muža. Aký je? Čo k nemu cítite? Spýtajte sa, čo vám chce povedať a vnímajte, čo vám hovorí.
Potom pozvite oboch do svojho obrazu. Sledujte, ako idú. Rozumejú si, alebo sa hádajú? Komunikujú spolu, dotýkajú sa jeden druhého? Ak áno, ako? Opýtajte sa, čo vám chcú spoločne povedať, prípadne, čo chcú povedať jeden druhému. Ak im chcete povedať niečo dôležité vy, urobte to. Opýtajte sa svojej vnútornej ženy, čo by chcela, a sledujte svojho vnútorného muža, ako ju pri tom podporuje. Keď pocítite, že ste s predstavami hotoví, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a otvorte oči. Nechajte sa v bežnom živote viesť tým, čo by chcela vaša vnútorná žena, aby ste robili. Ak boli vaše predstavy nejasné, čakajte. Úplná odpoveď príde onedlho.
A hlavne nezabudnite na odkaz od Shakti: „To, čo si vybudujete vo svojom vnútri, dostanete i navonok.“
Pramene:
M.-L. von Franz: Psychologický výklad pohádek. Portál 1998.
G. Kenneth West: Dobrodružství psychického vývoje. Portál 2002.
S. Gawain: Život ve světle. Pragma 1994.
Tieto knihy objednávajte tu:
