Aj literatúra môže poslúžiť ako dobrý prostriedok na to, aby sa dcéra priblížila k matke. Pri čítaní tejto novely si čitateľ uvedomí, že každý ľudský osud je plnokrvným námetom na román.

„Patrím k tým, ktorí musia písať len o tom, čo majú sami prežité alebo precítené. Moje prózy majú autobiografické prvky, nech už sú o komkoľvek a čomkoľvek. O príbehu je u mňa ťažko hovoriť, oveľa viac ide o spôsob vyrovnávania sa s istým typom skúsenosti. Ženská skúsenosť je mi, pochopiteľne, bližšia, či už je to skúsenosť dcéry, manželky, matky, priateľky – takže tematicky sú všetky moje texty ukotvené v nej,“ vyhlásila kedysi v jednom z rozhovorov spisovateľka a filozofka Etela FARKAŠOVÁ, docentka na Katedre filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, autorka desiatich prozaických kníh, esejistka a literárna kritička. Aj v svojej knihe Stalo sa (vyšlo v ASPEKTE) potvrdzuje svoje vyhranené literárne  smerovanie. Dvestostranová novela, rozšírená verzia poviedky z roku 1998 Hodina zapadajúceho slnka, je správou o umieraní matky, akýmsi denníkom, v ktorom dcéra zaznamenáva bolestné a pomalé odchádzanie tej, ktorá jej dala život, a vďaka tejto vyčerpávajúcej a únavnej  skúške si uvedomuje, ako sa v kolobehu života vymieňajú ich úlohy, až sa nakoniec stáva matkou svojej matky. 

Dcéra a matka, matka a dcéra. Jeden z najdôležitejších vzťahov v živote, s ktorým sa musia vyrovnať, a vyrovnávajú – každá po svojom - generácie žien. Dve ženy s rozdielnymi názormi a postojmi, hádajúce sa pre banality – a predsa navždy spojené neviditeľnou pupočnou šnúrou. Aj literatúra môže poslúžiť ako dobrý prostriedok na to, aby sa dcéra priblížila k matke. Pri čítaní tejto novely si čitateľ uvedomí, že každý ľudský osud je plnokrvným námetom na román. Farkašová sa pokúsila poskladať mozaiku matkinho života, vypísať sa z toho, čo sa stalo a čo je večnou skúsenosťou ľudských bytostí. Moderná civilizácia si totiž urobila so smrti tabu, akoby sme ani nikdy nemali umrieť, akoby človek bol len ten, kto je vitálny, úspešný. Akonáhle sa ocitne za touto hranicou a stáva sa bezvládny, prestáva v očiach spoločnosti existovať, je vnímaný nanjvýš ako záťaž. Ale až keď umiera niekto z našich najbližších, s prekvapením zisťujeme to, čo iné kultúry vedia už dávno – že umieranie a smrť sú neodmysliteľnou súčasťou života. A tak nás Farkašovej novela zároveň konfrontuje aj s pomýlenými hodnotami našej civilizácie.

Happyendy

„Niektoré smútky sú neutešiteľné, niektoré fázy života nenávratné. Rok 1989 prišiel pre mňa príliš neskoro. Keď som dostala list z Bratislavy, ako si predstavujem svoju rehabilitáciu, pripadalo mi to absurdné. Želala som si iba, aby vyšli znovu moje knižky....“ povedala v jednom z interview Jaroslava Blažková, autorka v 60. rokoch tak obľúbených kníh pre mládež, že ich pokojne môžeme nazvať bestsellermi.

Spisovateľku, ktorá roku 1968 emigrovala do Kanady, potrestal vtedajší režim tým, že vyhodil jej knihy z knižníc a jej meno z učebníc. Po roku 1989 sa k slovenským čitateľom znovu dostali reedície niektorých jej titulov: krátke prózy “...ako z gratulačnej karty“, poviedky Nylonový mesiac, prepracovaná filmová novela zo 70. rokov Svadba v Káne galilejskej. Vyšli aj dve nové knihy určené deťom: Minka a Pyžaminka a Traja nebojsovia a duch Miguel.

Blažkovej Happyendy sú plné životných tragédií, jemného humoru a múdrosti zrelej ženy. „V starobe potrebuje človek optimizmus, ak ju má prežiť,“ píše niekde na stránkach jednej z trinástich poviedok-listov priateľke Eve, v ktorých zaznamenala rok svojho života. Toto nie je vymyslený príbeh, ale život sám. Poviedky vznikli medzi rokmi 2002 a 2005, kedy sa Jaroslava Blažková starala o ťažko chorého manžela. Dokončila ich krátko pred jeho smrťou. Zmierená s neľahkým údelom, občas unavená, lebo z partnera a mužskej opory ostalo po mŕtvici veľké dieťa bez pamäti a intelektu – a spomienky. Blažková píše o spoločnom živote kedysi doma i potom v cudzine, kde museli znovu skladať rodinný i profesionálny svet, pretože ten predchádzajúci bol rozmetaný. Medzi riadkami nás však nenápadne vedie k poznaniu toho, čo je podľa nej naozaj dôležité. Zázrak je, keď sa ľudia aj po štyridsiatich rokoch spoločného života radi vidia a „keby noviny referovali tak, ako by mali, objaví sa na prvých stranách zpráva, že rozkvitli orgovány!“

Obe knihy objednávajte tu: