Pre Karola Kállaya pózovali všetky modelky s radosťou, vedeli, že fotografie budú nadčasové. V začiatkoch sme všetko robili takmer na kolene, k modelom, ktoré sme dostávali do redakcie, sme si často sami zháňali doplnky. Moja tvár sa postupne objavila na titulných stránkach časopisov, vo výkladoch obchodov, fotila som reklamy na šaty, na šperky, na hodinky, na kozmetiku. Pri fotení počas Bratislavskej lýry si ma všimol pracovník nemeckej agentúry a ponúkol mi kontrakt na sériu módnych prehliadok v celej Európe. Videla som Viedeň, Paríž, Zürich, Mníchov, predvádzala modely od Diora za sumy, za ktoré sa u nás kupovali domy – a dostala ďalšie zákazky, vrátane ponuky stať sa tvárou kozmetickej firmy Shamatusik, čo je dnešná Schauma. Na spoznávanie cudzích miest som nemala veľa času, ani na chodenie po obchodoch, hlavne som pracovala. Nikdy som neuvažovala o tom, že by som ostala za hranicami, aj keď sa predo mnou otvárali také možnosti, až sa človeku točila hlava. Dnes by sa na také dievča, ktoré sa stalo tvárou svetoznámej kozmetickej firmy, vrhol bulvár, vtedy som to po návrate ani nemala komu povedať, a už vôbec nie médiám, tie o mojich úspechoch v kapitalistickom zahraničí písali veľmi opatrne.
Doštudovala som, urobila štátnice, obhájila diplomovú prácu, porodila prvého syna, potom druhého, a kariéra modelky postupne šla do stratena. Od detí som nemohla odchádzať na niekoľko dní, či niekoľko týždňov. Aj ak šlo len o pár hodín v ateliéri, musela som hľadať niekoho, kto sa postará o deti; niekedy mohol muž večer po práci, niekedy môj otec, niekedy najatá opatrovateľka, ale aj tak som bola stále nervózna, či deťom niečo nechýba, už som si to fotenie neužívala tak, ako v začiatkoch. Moja kariéra modelky síce trvala dohromady dve desaťročia, s postupným odoznievaním, a to bolo v pohode, pretože život mi už napĺňalo čosi dôležitejšie: deti, vnúčatá. Deväťročná vnučka zrejme zdedila nejaké gény po mne, rada sa prehrabáva v bižutérii, podporujem ju v tom, kto vie, možno sa v nej raz uvidím. Ale určite by som dnes nepustila mladé dievča samé ako modelku do zahraničia, jedine, ak by s ňou šiel niekto dospelý. Je bláznivá doba, koľko nástrah! Za mojich čias nás rodičia mohli pokojne púšťať do sveta modelingu, nebolo to povolanie plné rizík.
Diéty som nikdy nedržala, ani vtedy, ani teraz. Mám taký dar, vždy som bola štíhla. Mužovi som na cestu z pôrodnice prikázala doniesť tú istú sukňu, ktorú som nosila ako študentka, bola mi dobrá, hneď som ju zapla. Samozrejme, jem veľa ovocia a zeleniny, ale nič si neodriekam, dám si zo všetkého, aj sladkosti. Aj v túto nedeľu som urobila taký skvelý krémeš! Čo mi chutí, to jem, no v malých množstvách.
O kariére modelky som nesnívala, netušila som, že to bude môj osud, ale o módu som sa vždy zaujímala. A zaujímam sa aj dnes. Iste cítite ten rozdiel, keď chodíte po dome v župane a keď sa pekne oblečiete, akoby ste vyzdraveli. Potrpím si na kvalitné odevy, nekupujem veľké množstvá, radšej mať pár skvelých kúskov ako veľa všedných, ktoré stoja v skrini. Mám rada extravaganciu, ale takú „zdravú“ a elegantnú. Od určitého veku žena cíti, že niektoré veci už nemá nosiť, že už jej nepristanú.
Môžem si zaklopať, som spokojná so životom, aký žijem. Želám si už len zdravie a každý deň stretnúť aspoň jedného slušného človeka. Lebo tých je nedostatok. Hovorím si, že ak niečo chcem, treba začať od seba, preto sa správam k iným tak, ako by som chcela, aby sa správali oni ku mne. Keby každý začal od seba, za pár rokov by sme sa určite všetci dostali bližšie k tomu, aký život tu chceme žiť.
Ľuba Magátová – Rusková, jedna zo známych modeliek socialistického Československa. Prerazila aj za hranicami, na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia predvádzala modely svetových návrhárov v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku. Včera bola hosťom na pravidelnom Čaji o piatej, ktorý pre aktívnych bratislavských seniorov organizuje n. o. Stále dobrí v kaviarni Berlinka pri Slovenskej národnej galérii. Ak sa zaujímate o svet módy, v SNG môžete vidieť retro modely slovenskej módy z rokov 1945 – 1989 na výstave s názvom Nech šije!
