Autorka svoju výstavu nazvala „výstavou o dôležitosti histórie a rodiny, o pamäti a zabúdaní, o nenávisti a neexistujúcom dialógu, o spomienkach a traume“. Olja sa narodila v Novom Sade. V čase, keď v Juhoslávii vypukla občianska vojna, mala štrnásť rokov. Z krajiny s 24 miliónmi obyvateľov neskôr postupne vznikne sedem nových štátov – aby ukázala, o aké veľké zoskupenie šlo, požičala si zo svojej niekdajšej základnej školy starú mapu Európy, nájdete ju na zemi hneď pod titulnou fotografiou jej rodiny. Vo veku, keď dievčatá zažívajú romantické prvé lásky, si ona do denníka zaznamenávala slová ako embargo, reštrikcie, sankcie, hyperinflácia, diktatúra, elektrina, chlieb, burek, vojna, útek, korupcia, tanky, demonštrácie, Nemecko. Nemecko ako vysnená krajina, do ktorej chceli mnohí utiecť pred hrôzami bratovražednej vojny; nemecká marka ako jediná ilegálne legálna mena, ktorá tu fungovala v rokoch 1992 – 1994, keď denná miera inflácie dosahovala až 65 percent a ceny sa zdvojnásobovali každých 34 hodín. V rámci inštalácie vidíme aj pätnásť bankoviek v hodnote od 5000 do 500 000 000 000 dinárov, za ktoré sa nedalo takmer nič kúpiť a ktoré si ľudia odkladali len ako doklady ťažkej doby.

Olja Triaška Štefanović fotografuje architektúru a pamätníky z čias bývalej Juhoslávie, ktoré tiež budovali Titov kult. Sú svedectvom doby, ktorá potrebovala zdôrazňovať silu multietnickej spoločnosti aj budovaním monumentálnych budov. Hotel, obchodný dom, ministerstvo v štýle masívnej brutalistickej architektúry, typickej pre Titov režim, vrátane budovy politickej školy v jeho rodnom Kumrovci, na ktorej študovali mladí lídri zo všetkých častí bývalej Juhoslávie.

Celú jednu stenu zaberajú fotografie pamätníkov a sôch, ktoré mali pripomínať obete druhej svetovej vojny a partizánskeho odboja, vďaka ktorému mohla Juhoslávia vzniknúť. Autorom viacerých z nich bol Bogdan Bogdanović, srbský architekt, esejista, bývalý partizán a starosta Belehradu. Tito ho poveril stavbou dvadsiatich pamätníkov a pomníkov proti fašizmu a vojne, ktoré stoja v každej z bývalých republík. Bogdanović razil teóriu aj prax, že pomníky nemajú spodobovať skutočné osoby ani tragické udalosti, hrôzy a smrť; chcel, aby vzbudzovali v ľuďoch myšlienky znovuzrodenia a nádej na lepší život. Za najsilnejšie témy pre architekta a sochára považoval mýtické pojmy ako Láska, Kvetina, Svätyňa, Šťastie, Svet... Tento známy „filozof architektúry“ sa postavil proti nacionalizmu, emigroval a svoj život dožil vo Viedni. Jeho názory môžu byť aj dnes aktuálnym príspevkom k téme súčasného búrania sôch.

Celú výstavu výstižne zhrnul text k fotografii chátrajúceho olympijského mestečka Igman pri Sarajeve: „Kto vyhral?“, opýtala som sa pána Irfana, ktorý na parkovisku predával čučoriedkovú marmeládu. „Nikto,“ odpovedal. „Všetci sme prehrali.“

Zaujímavým artefaktom je 46 centimetrov vysoká kopa výstrižkov z novín, ktoré tridsať rokov dával dohromady autorkin otec s pocitom, že je to dôležité a že  jedného dňa niekto túto „správu o časoch“ iste využije. Pre jeho dcéru sa otcove výstrižky, vlastný denník, rodinný album a štúdium fotografie na VŠVU v Bratislave stali základom nielen pre túto výstavu, ale aj pre jej knihu, ktorá má vyjsť v septembri tohto roka a v ktorej zhrnula výsledky šesťročnej intenzívnej práce. Historickému, politickému a kultúrnemu kontextu bývalej Juhoslávie a dôsledkom občianskej vojny, vrátane pojmu kolektívnej viny sa v knihe venuje podrobnejšie.

„Výstava Olji Triašky Štefanović zobrazuje traumatické udalosti 20. storočia. Pôsobí sugestívne, lebo je postavená na osobných spomienkach ľudí a ich svedectve o tom, aký dopad mala veľká história na ich životy. Nemusíme poznať príbeh od začiatku do konca, naratívna forma do výtvarného umenia nepatrí; obraz je univerzálnejší, chce, aby sa divák v téme našiel, aby sa vďaka jedinečnému artefaktu, vďaka silnému momentu z ľudského života dozvedel to najdôležitejšie o minulosti a vytvoril si o nej obraz: v tomto prípade aby pochopil, čo to znamená občianska vojna, aj keď ju sám nezažil,“ povedala kurátorka výstavy Bohunka Koklesová. K téme pripravila aj vlastný príspevok, ktorý dostal samostatný priestor a v ktorom mapuje malé dejiny ČSR v období rokov 1938 – 1948: „Chcela som pripomenúť, že kríza etiky a rozpad štruktúr osobnosti sa prejavujú vo všetkých zlomových dejinných obdobiach a vo všetkých kultúrach. Že to nie je len problém rozpadu bývalej Juhoslávie, že sme čosi podobné zažili aj my počas 2. svetovej vojny, Slovenského štátu a znárodnenia v roku 1948 - a že ich môže zažiť každá generácia.“

Viac informácií o rozporuplnej postave Josipa Broza Tita nájdete tu: Kultový prezident, exkluzívny ostrov