Kúpila som jej sadu farieb, štetce a plátna, a začali sme spolu maľovať. Viem, že tento druh talentu mám po nej. Kedysi ako dievča aj za mlada často maľovala len tak pre radosť perom alebo ceruzkou, teraz sa rozpamätala a začala kresliť to, čo jej kedysi šlo dobre, kresby hláv. Pozerali sme album, podľa fotografií maľovala portréty celej rodiny, občas pre zmenu kreslila aj niektorého z našich psov. Ja maľujem intuitívne, a to učím aj ľudí na mojich kurzoch: že si môžeme dovoliť namaľovať čokoľvek, vyjadriť všetky pocity takým spôsobom, akým chceme. Aj mama sa počas troch mesiacov karantény úžasne posunula, dovolila si vyjadriť svoje vnútro, je schopná sedieť hodiny a hodiny nad plátnom, baví ju to. K osemdesiatke, ktorú oslávi na budúci rok, plánujem našu spoločnú výstavu; jej ako maliarky, ktorá po rokoch znovu vzala štetec do rúk až ako 78-ročná, a mňa ako umelkyne, ktorá sa v tvorbe vracia ku koreňom duše a ktorá maľbou ukazuje, aký krásny a plný vidí svet okolo nás.
Maľovanie by som nazvala tým, čo Thomas Moore nazýva „péčí o duši“. Zámerne používam tento český výraz, nielen preto, že žijem v Prahe, ale preto, lebo je presnejší a v slovenčine lepší výraz nemáme. Vnímam to tak, že starostlivosť o dušu nie je to isté ako péče, pretože slovo starostlivosť má základ v slove „starosť“. Keď o niekoho „pečuješ“, robíš to s radosťou, lebo ho máš rada; keď sa o niekoho staráš, sú to pre teba starosti, netešíš sa na to.
Tvorivosť žien nášho rodu je potlačená. Napriek tomu boli, aj sú všetky kreatívne, čo vidieť v tom, ako krásne si mama upravila bývanie, aké nádherné torty pečie sestra, ako babka dbala o to, ako vyzerá, a hoci žila na dedine, každý týždeň chodievala ku kaderníčke. Otec mi o svojich predkoch povedal máločo, mama je však chodiaca kronika rodiny. Celé tri mesiace sme trávili v rozhovoroch, nezabudnuteľný zážitok, cez mamine spomienky som sa dívala na tiene staroby, samoty a smrti; a na druhej strane aj na vnútornú silu a kreativitu svojbytných ženských osobností, ktoré to nemali ľahké. To je, myslím si, najväčší prínos tých troch spoločných mesiacov: že sa mama prestala obávať zmien a dovolila si experimentovať, že prestala byť k sebe aj k iným kritická a stala sa láskavejšia, a že prijíma nové myšlienky, najmä tú, že aj ona sama je výnimočná tvorivá bytosť, ktorá si môže dovoliť tvoriť len tak, pre radosť. A mne to pomohlo uvidieť rodové vzorce, uvedomiť si, že aj toto som ja, a zmieriť sa s tým.
Vyštudovala som ekonómiu, ale v odbore som nikdy nepracovala. Vybudovala som úspešnú PR agentúru, pred pár rokmi som predala svoj podiel a rozhodla sa spoznávať svet. Šla som za hlasom mojej duše a dúfala, že ma zavedie k môjmu skutočnému životnému poslaniu. Keď som prvý raz zaborila nohy do piesku saharskej púšte, zalial ma pocit hlbokého šťastia a návratu domov. Sahara sa stala mojou veľkou láskou. Počas transformačnej púte po jej dunách som uvidela svoje pravé poslanie: som tu, aby som maľovala. V meditáciách som uvidela samú seba v detstve: šesťročné dievčatko, ktoré vybrali do ľudovej školy umenia a nedovolili mu tam chodiť; jedenásťročnú naštvanú pubertiačku, ktorej otec od dvoch rokov hovoril, že nemá hudobný sluch a preto z nej nebude žiadna herečka; vtedy som prišla o to, čo ma tešilo najviac, o umenie, maľbu, tanec, spev. Keďže som sa dobre učila, nasmerovali ma k štúdiu predmetov, pri ktorých bolo treba rozmýšľať, nie cítiť. Toto všetko sa vyvalilo von z podvedomia v tichu púšte. Bolo mi jasné, že som práve našla to, čo hľadám, že už ako dieťa som snívala o tom, že budem umelkyňa, len som na ten sen zabudla. Hneď po návrate som začala chodiť do ateliéru k Mišovi Černušákovi, ktorý ma naučil základy, potom som pokračovala kurzami u ďalších maliarov, aj zahraničných. Najväčší prelom však pre mňa znamenalo stretnutie s hlbinnou imagináciou, ktorú svetu priniesol americký psychoterapeut Steve Gallegos, láskyplný a múdry muž s indiánskymi koreňmi. Fascinovalo ma jeho presvedčenie, že v ľudskom podvedomí žijú vnútorné zvieratá, ktoré nám ako sprievodcovia pomáhajú na ceste životom a sú schopné nás aj liečiť. Absolvovala som u Steva a jeho žiačky Raffaelly Mayany Romieri výcvik a teraz sama vediem klientov po ceste za ich vnútornými zvieratmi. Najskôr meditujeme, aby sme privolali svojich sprievodcov, zvieratá zosobňujúce našu vnútornú silu, naše chcené či zatracované časti duše, našu liečivú životnú energiu. Potom spolu s nimi maľujeme. Postupne pridávame aj tanec, ktorým sa tiež spájame so svojím vnútrom a stávame sa plne prítomnými v našich telách. Kurzy som viedla aj cez koronavírusovú karanténu, stretávali sme sa online, boli to skupiny ľudí, ktorí potrebujú liečiť svoje zranené duše a chcú urobiť niečo viac zo svojho života. Steve organizuje aj workshopy pre umelcov, ktorí práve zažívajú tvorivé bloky, inšpiruje ma spôsob, akým zoznamuje ľudí so svetom hlbinnej imaginácie a tým v nich znovu prebúdza stratenú tvorivosť. To je smer, ktorým som sa vydala aj ja.
Po trojmesačnej karanténe som sa vrátila do Prahy, kde mám domov, priateľa a prácu. Mame som našla človeka, ktorý na ňu dohliadne, viem, že nie som ten typ človeka, ktorý by pri nej fyzicky sedel po celý čas a nerobil nič iné, ale viem určite, že sa dokážem postarať, aby bolo postarané o ňu a aby som sa aj ja mohla venovať svojmu životnému poslaniu.
Zuzana Freyja pochádza z Košíc, žije a tvorí v Prahe. Vo svojej výtvarnej tvorbe rada experimentuje, kombinuje akryl, pastel, pero, šablóny, koláže. Viac informácií o jej obrazoch a o workshopoch hlbinnej imaginácie, ktoré vedie, nájdete na www.freyjaart.com.
