Prvá sa rozhodla uložiť ma do kolísky čarovnej prírody, medzi hory, do domu na železničnej stanici v Brezne nad Hronom. Tu som sa narodila a strávila časť detstva, kým sme sa presťahovali do Zvolena. Považujem za veľké šťastie, že som spoznala neopakovateľné prostredie Horehronia, keď sa ešte ľudia z okolitých dedín obliekali do krojov. Zažila som jarmoky, ľudové slávnosti, stretávala som sa s ľudovým umením v jeho prirodzenej podobe. Ako dieťa som to intenzívne vnímala a zapustila som tam silné citové korene. Tancovala som v ľudovom súbore Hron vo Zvolene (teraz sa volá Marína), neskôr v Lúčnici. Aj keď žijem v meste a na rovine, vždy keď sa vraciam rodným smerom do hôr, srdce mi klopká radostnejšie.

Ďalšie dve sudičky som stretla v Bratislave. Boli to profesorky na Škole umeleckého priemyslu, ktoré nasmerovali moje výtvarné ambície práve k ľudovému umeniu. Obidve predtým pôsobili v ÚĽUVe (Ústredie ľudovej umeleckej výroby). Čochvíľa to bude štyridsať rokov, čo tu i ja pôsobím ako dizajnérka a manažérka, posledných pätnásť rokov aj ako hlavná výtvarníčka.

Postupne som sa zoznamovala s rôznymi technikami výroby, študovala v našich zbierkach, depozitoch múzeí, v odbornej literatúre. Najviac vedomostí som si osvojila v dielňach majstrov, v priamom, vzájomnom tvorivom dialógu. Veľa som sa naučila u všestranného majstra Jozefa Lenharta. A stále sa učím, objavujem nepoznané, toto veľké dobrodružstvo mi prináša radosť, aj keď tvorivé hľadanie nie je vždy ľahké. Cesta k dobrému výtvarnému návrhu, i keď sa zdá na prvý pohľad jednoduchý, je náročná.

Tie moje techniky

Navrhujem kolekcie pre stovky našich výrobcov. Keďže poslaním ÚĽUVu je uchovávať a rozvíjať tradičné hodnoty ľudového umenia, pracujem buď na tom, ako zachovať a rozvinúť zanikajúcu techniku, alebo skúšam pretaviť pôvodné techniky spracovania prírodných materiálov do moderného dizajnu prijateľného pre súčasného užívateľa. Výrobky musia plniť aj kritéria úžitkovosti. Kedysi napríklad hrnčiari zdobili nádoby olovnatými glazúrami. Boli nádherné, ale dnes by sme v nich už nechceli pripravovať či konzumovať jedlá. Už môžu naozaj slúžiť iba na dekoráciu. Aby ste videli, kam sa táto technika dostala, tak najnovšie navrhujem na stolovanie súpravy z kameniny, ktorá je vhodná na tepelnú prípravu jedla a údržbu aj v umývačke.

Pracovala som už so všetkými prírodnými materiálmi v rôznych technikách. Začínala som s prútenými a slamenými košmi. Tie ľudia poznajú, menej sú už známe koše z korienkov, najčastejšie borovicových a smrekových. Lubové koše, tie sa zase robia z dubových, hrabových a lieskových lúbkov, ktoré sa najprv paria a potom pomocou noža párajú, štiepia a potom sa z nich pletú koše. Vytvorila som aj kolekcie košíkov a prestieraní na stolovanie z tenko stáčaného šúpolia v prírodnej aj farebne morenej úprave. Pri hľadaní nových riešení sa mi dokonca podarilo vytvoriť stáčanie šúpolia do novej plastickej štruktúry, čo je moja autorská technika. Úspech mali nadčasové kolekcie kožených tašiek. Keď som radila jednej nositeľke takejto tašky, ako ju má udržovať, aby jej dlho slúžila, povedala mi: „Tá taška je ako moja druhá koža, stále a rada ju nosím.“ Také slová naozaj potešia, pretože inak ostávame ako tvorcovia anonymní.

Spolu so zručnými majstrami sa snažím rozvíjať vzácne dedičstvo drotárov, pričom drôt kombinujem s keramikou. Som hrdá, že sa mi podarilo pre talentovaných kováčov Jána Karenoviča a Jožka Tomčalu vymyslieť a nakresliť kolekcie misiek, podnosov a servírovacích nádob, ktoré realizujú tradičnou technológiou z plechu. Keď kováč rozpáli vytvarovanú, vykutú misku nad plameňom a prudko ju ponorí do studenej vody, vznikne nečakane krásna farebnosť. Čipkárky, ktoré šikovne prepletajú paličkami, tkáčky na krosnách, pokorné vyšívačky, ktoré celkom ticho „maľujú ihlou“ čarovné vzory na plátno... Keď cudzinci obdivujú ich výrobky, ani neveria, že je to všetko ručná práca. Aj pre tieto majsterky vytváram novodobý dizajn. Ale najviac milujem drevo vo všetkých jeho podobách, možno preto, že môj dedo bol kolár, robil aj koče. Vytvorila som kolekcie na stolovanie v neobvyklej technike – v dlabaní do mokrého topoľového dreva oblými sekerami, tak ako kedysi pracovali korytári. Často sa venujem aj technike tokárenej, sústruženej z postupne sušeného dreva.

V poslednom období ma zaujal fakt, že zákazníci, ktorí si prichádzajú kúpiť do našich predajní niektorý z výsledkov nášho umenia a remesla, vyhľadávajú farebnejšie výrobky. Ako by si nimi chceli vniesť do života viac radosti. 

Antitalent

Otvorene sa priznám, že pokiaľ žil manžel, všetky doklady a vybavovanie praktických vecí okolo behu domácnosti zariaďoval on. Keď zomrel, musela som sa prinútiť a všetko to zvládnuť sama. Nakoniec to robím a asi aj dobre, no tieto povinnosti ma unavujú.

Náplň dlhých zimných večerov

O dlhých zimných večeroch neviem nič, tie moje sú krátke. V zime odchádzam zavčasu do práce a takmer za tmy sa vraciam. Chodím na výstavy a koncerty, milujem džez, klasickú, i súčasnú hudbu, rada tancujem, v poslednom čase salsu, čítam, stretávam sa s priateľmi. Najčastejšie však trávim večery s rodinou. Pre mňa sú na prvom mieste moje deti a teraz už aj takmer ročný vnuk Jonáš. Vždy sme boli rodinne založení, veľká rodina - veľa lásky.

Vianoce u nás

Aj keď najstarší syn má už vlastnú rodinu, Štedrý večer a Prvý Vianočný Sviatok trávime všetci spolu. Potom sa deti s priateľmi presunú na lyžovačky. U nás je vždy krásne prestretý stôl. Dodržujeme niektoré zvyky, krájame jabĺčka pre zdravie, kladieme strieborné mince pod taniere, jeme oblátky s medom. Na stromčeku visia jabĺčka, orechy. Mám ešte orechy, ktoré vešala na stromček moja mama. K tomu moje slamené, drevené a šúpolové ozdoby a najnovšie aj na skle maľované, ktoré som navrhla podľa podmalieb na sakrálnych obrázkoch. Želanie úrodného roku symbolicky pripomínajú slamené kolieska so strukovinovými ozdobami. Tie som na vianočné ozdoby navrhla pred neuveriteľnými štyridsiatimi rokmi. Medzitým zľudoveli a dostali sa dokonca aj do národopisného atlasu.

Najkrajšie Vianoce

Všetky rodinné Vianoce s manželom a deťmi boli krásne, no pre mňa aj náročné. Roky sme mali doma aj babičku, takže som zháňala darčeky, upratovala, varila a piekla pre sedem ľudí. Keď sa rozdali darčeky, bývala som veľmi unavená, ale šťastná. Ženy a matky mojej generácie vedia, o čom hovorím.

Darček, ktorý nedokážem vyhodiť

Keď boli deti ešte maličké, nemali peniaze na darčeky a tak ich vytvárali sami, aby nám urobili radosť. Dodnes opatrujem kresbičky od mojich štyroch detí Jána, Martina, Anny a Michala, vrecúško na šperky, ktoré mi utkala dcérka na detských krosienkach. Ochraňujem si aj najmenší darček, ktorý som kedy dostala. Bol od vtedy sedemročného najmladšieho Miška. Zabalil mi lístok, na ktorý mi neobratným detským písmom napísal, že ma má rád.

Z detstva mi utkvel v pamäti drevený domček pre bábiky s dvomi izbičkami a nábytkom, ktorý som dostala po sesternici, čo už vyrástla,. Maminka ho zreštaurovala, nafarbila a že to bol pre mňa výnimočný darček, ukázali aj ďalšie roky, lebo keď už rástli moje deti, začala som hračky navrhovať, vrátane domčekov pre bábiky. Najvačší, s nábytkom štylizovaným podľa interiéru z Hontu, meral meter krát osemdesiat centimetrov a bol skladací. Hračky som tvorila veľmi rada, za pohyblivé drevené bábiky som získala cenu za dizajn v celoštátnej  súťaži.

Bez čoho by som v živote nemohla byť

Najväčšou hodnotou pre mňa je zdravie, láska a rodinné šťastie. Lebo ak sa niekomu z mojich blízkych darí, či nedarí, nosím to v sebe tiež. Za zásadnú hodnotu považujem aj slobodu - slobodu myslenia a slobodu tvorivosti. Keď mi niekto chce určovať mantinely, v ktorých by som sa mala, či už v jednom alebo druhom pohybovať, tak mu odmietam rozumieť.