V západnej časti plošiny horného hradu na Devíne sa nachádza kruhová cisterna z 13. – 14. stor. s priemerom 4,5 metra a hĺbkou 7 metrov. Kamenným korýtkom do nej zvádzali dažďovú vodu. Zásoby vody v časoch obliehania rozhodovali o živote a smrti. Odtiaľto vidieť aj úzke bralo, na vrchole ktorého stojí malá polygonálna renesančná bašta s cimburím. Ľudia ju opriadli mnohými povesťami. Podľa hrdinky jednej z nich, ktorá sa mala stať mníškou, ale dala prednosť smrti v deň sobáša, dostala názov Panenská veža alebo Mníška.
Povesť o vernej láske spievali v stredoveku potulní speváci-igrici a vždy dojímala srdcia poslucháčov. Hovorí o rytierovi Mikulášovi, pánovi Devínskeho hradu, ktorý sa zamiloval do panny zo vznešenej rodiny v ďalekom Korutánsku. Keď mu ju nechceli dať za ženu, lebo rodinná rada na čele so strýcom opátom rozhodla, že dievčina pôjde do kláštora, uniesol ju. Dievčina, ktorá ho tiež milovala, si obľúbila aj vysoký hrad na mohutnej skale, ktorého mala byť čoskoro paňou. Svadobný deň na Devíne však narušil príchod jej strýca s ozbrojencami, ktorý chcel neter nasilu odviesť domov, aby splnila sľub, ktorý za ňu dala rodina. Rinčanie zbraní prehlušilo prípravu osláv. Nevesta so ženíchom utiekli na hradnú vežu. Neúprosný strýc nechal podpáliť dubové dvere do veže, a keď povolili, rytier Mikuláš padol v nerovnom boji. „Bez teba nechcem žiť ani ja,“ zaplakala jeho milá a skočila z veže do mútnych vôd Dunaja. Strýcova ruka stačila už len strhnúť jej z hlavy veniec panenskej nevesty. Mimochodom, dnes by už milenci neskončili v Dunaji, pretože ten medzitým zmenil svoj tok a vežu od rieky delí cesta a niekoľko metrov skalnatého svahu.
© Danica Janiaková
