Po prvýkrát sem prišli pravdepodobne ešte pred rokom 70 pred Kr., ale to, čo malo taký osudový význam najmä pre jedno z keltských oppíd na Dunaji, známe dokonca razením vlastných mincí, sa začalo niekedy okolo roku 60 pred Kr. Vtedy dácky veliteľ s najpresvedčivejšími štátnickými schopnosťami, tvrdý a bezohľadný Burebista bezohľadne prinútil nezávislé dácke kmene, aby odteraz postupovali spoločne a pod jeho vedením. Strabón píše dokonca o tom, že svojmu ľudu zakázal pestovať vinič a vojakom piť víno. To všetko v záujme vyššej bojaschopnosti. A čo bolo ešte tvrdšie, odobral jednotlivým kmeňom právo raziť vlastné mince. Právo, ktorým disponovali už viac ako dve storočia. Na znak (jeho) centralizovanej moci platili všade rímskymi republikánskymi denármi a ich napodobeninami. Kto sa preto môže čudovať, že zomrel rukou vlastných, podobne ako jeho najväčší nepriateľ Caesar, a to dokonca možno v tom istom roku, nanajvýš o pár rokov neskôr? V každom prípade od roku 44 pred Kr. niet o ňom v dejinách ani zmienky. Veľká dácka ríša doplatila na svoju nejednotnosť, rozpadla sa na štyri, neskôr na päť častí a rozpínanie Rimanov už ohroziť nemohla.
Ale ešte predtým dácke vojská takmer dve desaťročia víťazne tiahli na západ a podmaňovali si mestá. Nakoniec vpadli aj na územie patriace Bójom a Tauriskom, údajne z obáv, aby ich Kelti nepredbehli a nedostali chuť na ich úrodné polia na Balkáne. Strabón odhadol počet vojakov na dvestotisíc. Svoje pozície na Dunaji upevnili krátko pred Burebistovou smrťou. Či bol Burebista priamo v bratislavskom oppide a či oppidum naozaj vypálili jeho vojská, to sa už nedozvieme. V dácko-keltskom konflikte bol Burebistovým hlavným protivníkom bójsky vodca Kritasir. Kritasirove meno sa na keltských minciach neobjavilo. Možno tými „jeho“ boli mince bez nápisu, pravdepodobnejšia je však domienka, že v časoch, keď dácki bojovníci tak jasne porážali Bójov, že po nich ostala iba „bójska púšť“, na razenie mincí už jednoducho nebol čas.
Nie všetci dácki vojaci z družín, ktoré sa počas výbojov dostali až na naše územie, sa vrátili domov. Mnohí z nich neverili rozhádaným veliteľom, ktorí sa bili o zvyšky mocnej ríše, dali radšej prednosť akej-takej istote a pokúsili sa žiť tam, kde ich osud zahnal. Dácke mince sa našli na území dnešného Rumunska, Rakúska, Maďarska, Juhoslávie, Poľska, Zakarpatskej Ukrajiny, na Morave, v Čechách, i na Slovensku. Teda aj na území, na ktorom žili keltskí Bójovia. Bratislavské biateky pre zmenu vykopali rumunskí archeológovia u nich doma. Pravdepodobne si ich priniesli dácki vojaci ako korisť z vojnovej výpravy. A tak sa najmä mince, i keď nielen ony, stávajú svedectvom o stretnutí dvoch kultúr, ktoré prispelo k zničeniu jednej z nich. Predovšetkým sa spája s koncom existencie bratislavského oppida a razby tunajších mincí.
V Dúbravke na Veľkej lúke odkryli roku 1988 zásobnú jamu a polozemnicu. Zlomky keramiky, hlinené prasleny, bronzový krúžok, okrúhla platňa rotačného žarnova, zrejme z vápenca z blízkej Devínskej Kobyly, s datovaním medzi rokmi 450 až 375 pred Kr. – to sú najstaršie doklady o Keltoch na území mesta. O päťdesiat až sto rokov sú mladšie bronzové nánožné kruhy z Rače.
Úrodná pôda vo Viedenskej panve, popri Dunaji a medzi Váhom a Ipľom a priestor, ktorý bol strategicky dôležitým obchodným uzlom medzi Alpami a Karpatami, lákali prechádzajúce skupiny, aby sa tam usadili. V strednom laténe, pravdepodobne v rovnakom období, vzniklo aj oppidum Pohanská pri dnešnom Plaveckom Podhradí, ktoré však existovalo len krátko, a viaceré centrá v Dolnom Rakúsku (okolie Neziderského jazera, Dürrnberg). V rokoch 250 až 125 pred Kr. stálo na dnešnom území Bratislavy niekoľko menších sídlisk. Svedčí o nich pohrebisko v Rusovciach, miska nájdená v tridsiatych rokoch pri výstavbe kaviarne Luxor na Štúrovej ulici, spony z Farskej role v Devíne, nálezy z Devínskej Novej Vsi a Dúbravky. No a potom sa už na západnom Slovensku a severe Maďarska objavujú strieborné mince s lýrovitým znakom ako doklad vyspelého obchodovania.
V stredoeurópskom priestore Karpatskej kotliny žili v čase vzniku prvých oppíd dve silné keltské skupiny. V prvej, ktorú antickí autori už v 2. storočí pred Kr. nazvali Regnum noricum, teda Norické kráľovstvo, sa spojilo niekoľko kmeňov žijúcich na území dnešného Rakúska, severných Álp a severozápadného Maďarska. Plínius Starší upresňuje, že Norické kráľovstvo siahalo až k Neziderskému jazeru, potom k Blatenskému jazeru a až k antickým sídlam Savaria (Szombathely) a Scarbantia (Sopron). Norikovia boli zrejme skvelí diplomati, pretože dobre vychádzali s Rimanmi i Germánmi a vlastne až do roku 16/15 pred Kr. žili v relatívnom pokoji a mieri. Len roku 58 pred Kr. sa pokúsili – neúspešne - dobyť centrum kráľovstva oppidum Noreia (na území rakúskeho Korutánska) ich blízki susedia Bójovia. Časť z Bójov sa potom usadila v bratislavskom oppide. Podľa starších antických prameňov sídlili Bójovia na severe Talianska a na území Hercýnskeho lesa (pravdepodobne medzi Rýnom a Karpatami), neskôr prešli aj do Karpatskej kotliny. Historicky známe je ich bojové stretnutie s germánskymi kmeňmi Kimbrov a Teutónov okolo roku 113 pred Kr., po ktorom opustili svoje osady a hľadali nové územia. Do tohto obdobia patrí aj obliehanie Norei a následné usadenie sa v osade, kde pravdepodobne žili potomkovia Bójov vyhnaných Rimanmi zo severnej Itálie roku 190 pred Kr.. Spoločne s nimi začali budovať oppidum. I keď postup mohol byť aj opačný – najskôr sa usadili pri Dunaji a odtiaľ ohrozovali Norikov. Spolu s domácimi vytvorili pomerne silné spoločenstvo, ktoré bolo tŕňom v oku Dákom, Rimanom i Germánom.
O oppide ako politickom, hospodárskom a vojenskom centre Keltov na území Bratislavy môžeme hovoriť (podľa rôznych autorov) v rozmedzí rokov 100 až 41 pred Kr. Na hradnom vrchu približne na území dnešných Palisád, Svoradovej a Ventúrskej ulice sa rozkladala akropola. Zaberala plochu asi 20 hektárov, pričom na ďalších 32 hektároch sa rozkladalo podhradie. Oppidum teda bolo len strednej veľkosti, ale vzhľadom na to, že tu razili vlastnú menu, zrejme dôležité. Jeho význam podčiarkovala aj blízka rieka. Dunaj ako vodná cesta spájal oppidum s nemalým územím Európy, tvoril prirodzenú obranu pred nepriateľom, poskytoval ryby a vodu na prežitie obyvateľstva i pre prekvitajúce remeslá. Trvalaá expozícia v suteréne Pálffyho paláca na Panskej ulici 19 – 21 dokumentuje, že práve tu pred 21 storočiami pracovala kovolejárska dielňa a mincovňa. Kovolejárska dielňa bola aj na Ventúrskej ulici. Na Hlavnom, Primaciálnom a Františkánskom námestí a v okolí Štefanovičovej ulice sa našli stopy po viacerých hrnčiarskych dielňach, pravdepodobne sa v týchto miestach sústreďovala výroba keramiky. Na Rudnayovom námestí stála železiarska pec. Dve priekopy v blízkosti sú asi zvyškami po vtedajšom opevnení. Vstup do opevnenia chránila kliešťovitá brána na Kapitulskej ulici, s dvojprúdovým vstupom, kvádrovými nárožiami a odvodňovacím kanálom. Vzácny nález tácne tzv. čiernej sigillaty dokladá obchodné kontakty s Rímom. Poklady vykopaných mincí s menami pätnástich monetárov sú jasnými dôkazmi prvého písma na našom území a zároveň ekonomicky i vojensky silného centra, ktoré si mohlo dovoliť vlastnú menu. V posledných rokoch existencie tu však razili strieborné mince viac pre norických panovníkov, ako pre tých svojich, čo podporuje hypotézu, že Dákovia, ktorých viedol Burebista a ktorí rozširovali svoj vplyv až po rieku Moravu, napadli a zničili toto oppidum preto, lebo sa im nepáčila rastúca sila Norikov. O tom, ako dopadol vojenský konflikt medzi Dákmi a Keltmi nemáme presné správy, antickí spravodajcovia (Strabón, Plínius) však píšu o katastrofálnom konci Bójov, spomínajú, možno zveličene, „bójsku púšť“, i keď Plínius ju lokalizuje do Panónie. Je možné, že sa vládcovia tohto bójskeho oppida tak opájali svojou rýchlo rastúcou ekonomickou mocou, že podcenili prípravu jeho vojenskej obrany. Ani opevnenie pravdepodobne nebolo včas dobudované a tým vystavilo sídlo dobyvateľovi napospas. Faktom ostáva, že niekedy medzi rokmi 55/41 pred Kr. bolo bratislavské oppidum násilne zničené. Archeológovia stále nachádzajú spálené objekty, zuhoľnatené drevo, pohodené ľudské kostry a narýchlo ukryté poklady mincí, pre ktoré sa už majitelia nevrátili. Možno ho vypálili dácke vojská, možno sa oppida zmocnili Norikovia, ktorí využili dácku nejednotnosť po Burebistovej smrti.
Ešte v prvých desaťročiach tohto letopočtu žili v zničenom oppide zvyšky pôvodného obyvateľstva, postupne však prichádzali noví a noví dobyvatelia a domáci s nimi buď splynuli, alebo sa roztratili po celej Európe v chaose budúcich storočí. Na viacerých hroboch z 1. a 2. storočia tohto letopočtu v dnešnom Burgenlande a Dolnom Rakúsku sa nachádzajú nápisy s menami Boius, v Parndorfe dokonca objavili roku 1950 náhrobný kameň, ktorý spomína bójsku samosprávnu obec - civitas Boiorum.
Čo sa týka Devína, názory archeológov sa rôznia. Niektorí tvrdia, že Devín ako oporné miesto získal na význame až po zániku bratislavského oppida, novšie výskumy uprednostňujú verziu, že sa obe sídla rozvíjali súbežne.
Devín bol osídlený pravdepodobne už pred 5 000 rokmi. Rieka poskytovala dostatok rýb, lesy zverinu, močiare boli plné vodného vtáctva, bralo chránilo osadníkov pred nečakaným vpádom nepriateľa. Križovali sa tu dve dôležité obchodné trasy - Jantárová a Podunajská cesta, zmiešavali sa kultúry Východu a Západu. Archeologický výskum dokázal, že na mieste tohto nepochybne významného slovanského hradiska stála stáročia predtým mohyla z bronzovej doby (našla sa halštatská hrkálka i hlinená plastika koníka, možno hračky, možno súčasť kultu), že tu sídlili Kelti i Rimania a že Slovania, ktorí prišli už v 5. storočí, odtiaľto nikdy neodišli. Osídlenie samotného brala trvalo nepretržite od praveku až po napoleonské vojny, počas ktorých bol hrad zničený. Jazykovedci odvodzujú názov od slovanského dovina – dívať, prípadne ide o franský výklad slova dievča, ale môže mať aj keltský pôvod, lebo dewon keltsky znamená hrad a Devona bola keltská bohyňa prameňov a riek
Kelti sídlili na Devíne, na brale i pod ním, iba sto rokov, ale o to intenzívnejšie. Svahy kopca upravili terasami. Stavali domy s hlinenou podlahou, väčšinou „jednoizbové“ s rozmermi 4 x 5 metrov, steny zrubové alebo prútím spevnené a vymazané hlinou. Vedľa nich vykopali jamy na uskladnenie obilie, iné na odpadky. Bola tu kováčska dielňa, hrnčiari maľovali keramiku, z bronzu sa odlievali šperky, zápony, náramky a hrebienky do vlasov. Našli sa aj stopy po rotačných žarnovoch na mletie obilia. Tu sa zastavovali obchodníci prechádzajúci Jantárovou cestou, vymieňali vínne amfory a dvojuché džbány, vzácne látky a drahé šperky z Ilyrika, Norika a Itálie, platili helvétskymi i norickými mincami. O vzácnom poklade strieborných mincí s názvami keltských kmeňov Eraviskov a Alzarov sa zmieňujeme na inom mieste.
V druhej polovici 1. stor. pred Kr. v celej strednej a západnej Európe keltské oppidá postupne zanikali. Devín nezanikol, len menil osadníkov. Niektorí sa usadili až potom, keď všetko spustošili, niektorí sa zrejme s domácimi zžili. Takmer vedľa seba ležia zvyšky dáckej keramiky, norických mincí, keltský žarnov, rímske nádoby i germánske hroby. Relatívne blízko osady, pri dnešnom Bad Deutsch Altenburgu v Rakúsku stálo Carnuntum, významný tábor rímskych légií. Augustovské mince, vínne amfory, dvojuché džbány a najmä vzácna terra sigillata priamo z manufaktúr v Itálii, unikátna v strede Európy, to sú najstaršie doklady prítomnosti Rimanov na našom území, ktorí práve tadiaľto viedli severnú hranicu svojej ríše, Limes romanus. Roku 6 nášho letopočtu sa cisár Tibérius so svojimi vojakmi vypravil proti markomanskému kráľovi Marbodovi kamsi do dnešných Čiech. Vojsko vypochodovalo z Carnunta a cez Dunaj sa zrejme prebrodilo pod Devínom. O pár rokov nato z osady ostalo len spálenisko plné tlejúcich kostier pobitých obyvateľov. V druhom a treťom desaťročí obsadzovali západné Slovensko prvé germánske skupiny. V polovici prvého storočia na mieste dnešnej obce s pompou pochovávali svojich mŕtvych v bohato vyzdobených hroboch. Hlavne bojovní Kvádi sa v okolí Dunaja usadili na dlhé obdobie a ohrozovali odtiaľ okolité územia. Možno práve na Devíne stála jedna z pevností kvádskeho kráľa Vannia. Z 3. a 4. storočia pochádzajú tehly (prvé na našom území) rímskych légií, ktoré na Devíne postavili strážnu vež a zrubové domy s murovanými kozubmi. V 5. storočí tu niekto pripravoval kvasený chlieb, archeológovia vykopali bochník, krajce i kôrky. A tak sa zdá, že pokým sem definitívne prišli Slovania, na tomto mieste nielen bojovali, ale snáď i žili a zžívali sa rôzne etniká.
© Danica Janiaková, Leto s druidom
