Môj hrad – môj dom. Devín

Napísala 

- Na gymnáziu som sa zaujímala o najstaršie dejiny Egypta a Ríma, príťažlivé prednášky profesorky Rapošovej ma fascinovali až tak, že som sa prihlásila na štúdium klasickej archeológie. Tento odbor vtedy otvárali na filozofickej fakulte po prvýkrát. Verila som, že po skončení štúdia odídem na vykopávky do Talianska alebo Egypta,...

...spomína Veronika PLACHÁ, ktorá od roku 1962 viedla archeologický výskum na hrade Devín. Namiesto toho som však tri roky pracovala na miestach, ktoré nemali s archeológiou nič spoločné. O dva roky nato, ako som sa konečne ocitla v Mestskom múzeu v Bratislave, odborníci skonštatovali, že treba urýchlene zachraňovať ruinu Devínskeho hradu, ktorá bola v dezolátnom stave. Stavebným prácam však musel predchádzať archeologický výskum. Tak ma milosrdný osud zavial na pamiatku, ktorá ma očarila od prvého okamihu. Aj keď nebolo všetko ľahké, cítim sa tu skutočne veľmi dobre, veď som na devínskom brale prežila takmer celý pracovný život. Môžem povedať, že tu poznám každú piaď zeme.

História ma naučila

Som smutná z toho, keď vidím, že návštevníci zo zahraničia majú často väčší záujem o naše dejiny a naše pamiatky, ako my sami. Trápi ma, že predovšetkým mladí ľudia sú akoby apatickí voči dejinám. Na druhej strane, finančné ohodnotenie tých, ktorí sa rozhodli históriu študovať, je také biedne, že po založení rodiny často odchádzajú z tejto profesie a hľadajú si lukratívnejšie zamestnania. História ostáva už len ich koníčkom, aj to len vtedy, ak si na ňu nájdu čas. Svet sa dnes mení veľmi rýchlo a práve preto by sme sa mali učiť z chýb minulosti a nie ich znovu a znovu opakovať. Koľkým neuváženým krokom by sa vyhla aj naša spoločnosť! O koľko menej nenávisti a závisti by bolo medzi ľuďmi. Azda už raz konečne príde generácia, ktorá pochopí, že kto nepozná vlastnú minulosť, nemôže rozumieť ani súčasnosti. Mňa história naučila, že nič netrvá večne a že je dôležité, čo tu po sebe každý z nás zanechá, pretože som presvedčená, že ani jeden človek nie je na tejto Zemi zbytočne. Naučila ma vážiť si minulosť a tých, čo ju vytvárali, a zároveň nevymýšľať si, neprikrášľovať ani nezatracovať to, čo sa v dejinách udialo, ale snažiť sa to realisticky interpretovať.

Práca – rutina alebo poslanie?

Devín mi už štyridsať rokov dodáva pozitívnu energiu. Vždy som k nemu pristupovala s pokorou a on mi postupne vydával svoje tajomstvá: veľkomoravský kostol, kresťanskú kaplnku zo štvrtého storočia, jaskynné priestory v skalnom brale, unikátny bochník chleba z obdobia sťahovania národov... Devín je jednoducho pamiatka európskeho formátu.

Nevymenila by som za nič na svete

Mnohotvárnosť práce v archeologickom výskume. Každý deje sa deje niečo nové, zaujímavé, stále nachádzam nálezy, ktoré obohacujú naše poznanie. Je to vzrušujúca práca a aj keď nie je v našej spoločnosti dostatočne ohodnotená, nevymenila by som ju za nič na svete.

Nepáči sa mi

Nepáči sa mi dnes také časté presvedčenie, že za peniaze sa dá všetko kúpiť alebo vybaviť. Smutné je, že sa to často darí. Nepáči sa mi, že predstava o zreštaurovaných historických pamiatkach, ku ktorým vedú citlivo budované cesty, pri ktorých stoja hotely a reštaurácie s usmievavým personálom – je, žiaľ, len utópia. Na svojej práci by som nemenila nič, ale už dlhé roky si zbožne želám, aby na Devíne stála nová výskumná stanica s kvalitnými a bezpečnými depozitármi. Naše exponáty si zaslúžia, aby boli dôstojne uložené, ich cena je nevyčísliteľná a každý jeden kus nenahraditeľný.

Historická osobnosť

Jednoznačne knieža Rastislav, jediná historická osobnosť v dejinách Veľkej Moravy, ktorej meno môžeme spájať s Devínom na základe historických správ. Bol to prezieravý, nezávislý panovník, dal vybudovať systém obranných hradísk, aby zabránil franským vojskám preniknúť na Veľkú Moravu. Povolal byzantskú misiu k nám, čím sme sa natrvalo zaradili medzi kultúrne európske národy. Mrzí ma, ako málo o tom hovoríme. Ktovie, akou cestou by sa uberali naše dejiny, keby Rastislava nezlikvidovali a keby vládol ďalej? Škoda, že je tam to nešťastné keby...

Krása starých vecí

Cítim sa fantasticky s exponátmi z minulých storočí, predstavujem si, ako vznikali, kto mohol byť ich autorom. Keď stojím nad hrobmi ľudí, ktoré sme vykopali na hradnom kopci, zamýšľam sa nad ich životom. Vtedy si ešte viac uvedomujem, ako je všetko pominuteľné a ako si ľudia pre zbytočnosti komplikujú život.

Život v inej dobe

Nechcela by som žiť v inej dobe. Aj keď ako archeologička obdivujem staré civilizácie, moje miesto je zrejme v čase, do ktorého som sa narodila. Každé storočie má svoje klady i zápory, výnimkou nie je ani dvadsiate, ani dvadsiate prvé storočie. Ak by mi však bolo dopriate z diaľky sledovať život v minulých storočiach, rada by som si prešla rímske obdobie a obdobie vlády Márie Terézie, ktorú veľmi obdivujem.

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB