Objatím, tak uviedla Szidi Tobias do života knihu s týmto originálnym, takmer biblickým názvom. Kníhkupectvá knihu ponúkajú ako titul „o láske, strate, východiskách a odvahe veriť“. Podľa Zuzky Belkovej kniha inšpiruje k vnútornému oslobodeniu a vnímaniu náznakov, ktoré bežne nevnímame. Ak ste sa nedostali na besedu s autorkou Silviou Bystričanovou, tu je stručný záznam toho, čo na nej zaznelo.
Človek sa v živote naučí viac z toho, čo by robiť nemal. A ak pochopí, že to, čo urobil a vnímal ako „hriech“, ako niečo „zlé“, je v skutočnosti „dobré“, lebo mu to umožnilo vyvíjať sa, pochopí konečne, kto vlastne je. Prestane blokovať svoju tvorivosť a môže viac odovzdať aj ľuďom okolo seba. Takémuto tápaniu v živote hovoríme aj „kríza stredného veku“. A ako z nej von? Ako sa prepracovať od tápaniu k pochopeniu?
Je skrátka taká doba - ak sa nedokážete predať, ak neviete inšpirovať a nadchnúť aj iných ľudí pre svoje myšlienky, je jedno, aké dobré vaše myšlienky sú. Je jedno, aký kvalitný človek ste. Naučte sa hovoriť na verejnosti, predať úspešne seba aj to, čo chcete dať svetu, buďte emocionálni, originálni a nezabudnuteľní – a preniknete nielen do myslí ľudí, ale aj do ich sŕdc.
„Mám osemdesiat jedna rokov, som o tridsať rokov starší, o niečo chudší a rovnako plešatý, ako keď som ako mladistvý päťdesiatnik začínal objavovať totemové zvieratá,“ predstavil sa Steve na seminári v Zaježovej, kam prišiel z workshopu, ktorý práve ukončil v psychoterapeutickom centre neďaleko Viedne. Obdivuhodná vitalita, zmysel pre humor, šarm a láskavosť, dokonalý archetyp Múdreho starca.
„V práci so snami existuje láska. Cítime, že sny to s nami myslia dobre, podporujú nás a povzbudzujú nás, chápu nás hlbšie, než chápeme sami seba, rozširujú našu zmyslovosť a nášho ducha, stále vymýšľajú nové veci, ktoré by nám mohli dať – a tento pocit, že sme milovaní obrazmi v našich snoch, prestupuje i analytický vzťah,“ píše jeden z klasikov psychoterapie James Hillman v originálnom diele, ktoré práve vydáva Portál pod názvom Sny a podsvětí. „Je to láska založená totálne na vzťahu s obrazmi a prostredníctvom obrazov, láska, ktorá sa prejavuje v imaginačnej odozve na imagináciu v snoch.“
Fotografia v životnej veľkosti, otec, mama a dve dospievajúce deti tancujú balkánsky ľudový tanec, ktorým kedysi oslavovali víťazstvo Titovi partizáni; ruky prekrížené a spojené, znak jednoty všetkých štátov, z ktorých po vojne vznikla Juhoslávia. Záber z rodinného albumu uvádza výstavu Bratstvo a jednota, ktorú nedávno otvorili v GMB v Mirbachovom paláci. Jej autorka, srbská fotografka Olja Triaška Štefanović (na titulnej fotografii vľavo) ňou mapuje krvavý rozpad Titovej Juhoslávie.
Oslava päťdesiatky či stretnutie maturantov po tridsiatich rokoch spustí mnoho otázok. Páči sa mi človek, ktorým som sa stal? Robím to, čo ma teší? Dostávam a dávam toľko lásky, koľko potrebujem? Naplnil som svoje sny? Akoby s päťdesiatkou prichádzala aj kríza zmyslu. Načo to celé bolo? Mám ešte čas, dôvod a sily na zmenu? A ak áno, tak na akú?
Editka rok po tom, ako si od doktora v prsníkovej poradni vypočula: Toto sa mi nepáči – operácia, chemoterapia ani rádioterapia vás neminie: - Tak ja mám začiatok naozaj nový vo všetkom, lebo predávam byt v hlavnom meste a sťahujem sa tam, kde som strávila detstvo, kde žijú moje sestry, kde dožil môj ocko, kde pri mne bude bývať aj moja mama.