Prof. RNDr. Július KREMPASKÝ, DrSc. (* 1931, Krížová Ves) pôsobí na Katedre fyziky Fakulty elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Orientuje sa na fyziku tuhých látok, synergetiku a témy "fyziky za hranicami fyziky". Je autorom a spoluautorom osemnástich kníh (Fyzika, Vesmírne metamorfózy, Synergetika, Veda-viera-spoločnosť, Evolúcia vesmíru a prírodné vedy, Integrovaná prírodoveda, Kresťanstvo a fyzika a ďalšie).

Rakúsky biológ, nositeľ Nobelovej ceny, Konrad Lorenz povedal, že ohrozenie ľudstva nespočíva v jeho neschopnosti ovládať fyzikálne, chemické či biologické procesy, skôr v jeho neschopnosti rozumne riadiť vlastné sociálne dianie. Tvrdil, že pozná jednoduchý prostriedok, ako zmieriť ľudí so skutočnosťou, že sú súčasťou prírody. Musí sa im len ukázať, aký veľký a krásny je vesmír a aké úctyhodné sú zákony, ktoré ho ovládajú. Súdiac podľa vašich kníh a prednášok, vám ide o to isté, ba o čosi viac. Váš vesmír je vesmírom Stvoriteľa, podľa vášho názoru sa veda a viera navzájom nevylučujú, naopak, sú až v prekvapujúcom súlade. Ešte donedávna - a história je plná takých príkladov - však vedecké poznatky a náboženské dogmy stáli tvrdo proti sebe...

- Veda a relígia sú dve autonómne disciplíny s nezastupiteľným miestom v spoločnosti, ktoré sa v rozvíjaní informácií o hmotnom a duchovnom svete vzájomne dopĺňajú. Často počúvam názor, že sú "každá o inom", že, matematicky povedané, predstavujú dve disjunktné množiny a ich vzájomná interakcia je nulová. Z histórie však vieme, že sa stretali pomerne často, a že vtedy niekedy až nežiaduco intenzívne lietali iskry. Mňa zaujíma opačný pól tejto interakcie, a to vzájomné obohacovanie. Problémy sú totiž spoločné. To, ako sa svet začal, zaujíma vedu aj vieru, Veda hľadá odpovede najmä na otázky čo a ako, viera hľadá odpovede na otázky prečo. V mnohom našli súlad a dnes to vyzerá, že vedec aj teológ hovoria každý to isté, len inými pojmami. Rozdiel medzi nimi sa prakticky zúžil len na otázku, či na úplnom začiatku bol alebo nebol Stvoriteľ, či ide o náhodnú sebarealizáciu hmoty, alebo je to cieľovo orientovaná aktivita "zvonka". Ani jedno, ani druhé nemožno dokázať, preto sú obe koncepcie ekvivalentné. Nejestvuje žiaden dôvod prečo by sa - z pohľadu vedy - mala nadraďovať jedna nad druhú.

Čo dáva viera vedcovi, v čom mu môže pomôcť?

- Pravdepodobne najväčší vplyv bude v morálnej oblasti, viera bráni vedcovi, aby nezneužil výsledky vedy. A do akej miery môže veda pomôcť teológii? Ja tvrdím, že budúci kňazi by mali študovať aj fyziku, lebo v mnohom dáva prirodzený výklad Písmu. Ešte nedávno sa Boh často prezentoval ako "Boh medzier", t. j. ako entita, ktorá pomáha tam, kde si s vysvetľovaním už rozum nevie rady. Keď sa táto škodlivá etapa prekonala, ukázalo sa, že veda môže obohatiť teológiu o mnohé podnety a spresnenie pojmov ako priestor, čas, večnosť konečno a nekonečno, determinizmus a náhodnosť, nutnosť a kontingentnosť a iné mechanizmy komunikácie človeka s Bohom a naopak. Všetky tri revolučné paradigmy, ktorými fyzika obohatila ľudské poznanie v minulom storočí - teória relativity, kvantová teória a nelineárna dynamika zahrňujúca chaotickú dynamiku – môžu byť pri správnej interpretácii pre teológiu prínosom.

Ako teda fyzik odpovedá na otázku: ako Boh stvoril svet?

- Veriaci ľudia sa prikláňajú k jednému z troch hľadísk. Buď Boh stvoril svet naraz v definitívnej podobe, alebo ho tvoril postupne, Mohol však postupovať aj tak, že na začiatku stanovil niekoľko univerzálne platných zákonov, vložil do bezštruktúrnej pralátky dynamiku, cieľavedome do nej zakódoval informácie a svet sa začal vyvíjať do dnešnej podoby bez nutnosti ďalšieho zásahu, a to v súlade s cieľom, pre ktorý bol stvorený. Fyzikovi je jasné, že platí tretia možnosť. Všimnite si že iba v tejto alternatíve má zmysel veda. V prvých dvoch by chýbali práve tie kauzálne súvislosti, ktorých skúmaním sa veda zaoberá.

Záhadná existencia Boha provokuje k rúhačskej vete: A kto stvoril Boha?

- Veriaci filozof by na ňu odpovedal: Boh je sám sebe príčinou svojej existencie, preto nepotrebuje byť stvorený.

Stačí táto odpoveď fyzikovi?

- Keď mám byť úprimný, nestačí. Fyzika sa na celý problém pozerá ináč. Problém kauzality vždy predpokladá časovú následnosť dejov, pričom predchádzajúci dej môže byť príčinou nasledujúceho. Keby však čas neplynul, existovali by príčinné súvislosti ako večné a nemenné súcna. U Boha čas neplynie, preto ani nemá zmysel pýtať sa na príčinu jeho vzniku. Ako si možno predstaviť skutočnosť, v ktorej neplynie čas? Pre fyziku to nie je problém. Dokázala, že plynutie času sa v okolí veľkej hmoty spomaľuje. Pre objekty s obrovskou hmotnosťou sa každá udalosť stáva nekonečne dlhou. Pozorovateľovi na takom objekte sa každý proces javí ako nekonečne pomalý a jemu samému čas neplynie. Takéto objekty reálne existujú, sú to čierne diery. Možno vás prekvapí, že aj náš vesmír ako celok sa správa ako čierna diera, takže keby sa niekomu hypoteticky podarilo dostať na jeho hranicu, dostal by sa do "ríše večnosti". Neumrel by, len by mu prestal plynúť čas. Preto sa v Písme môžeme dočítať, že "u Boha je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň". Na tomto princípe môžeme odpovedať aj na ťažkú teologickú otázku, čo robí duša medzi opustením tela a Posledným súdom, na ktorom sa dozvie, či bola zatratená, alebo spasená. Z pohľadu fyziky sa nachádza v stave, v ktorom čas neplynie. Plynutie času je totiž spojené s hmotou a duch je nehmotný. Duša preto vôbec neregistruje, že medzi opustením konkrétneho tela a Posledným súdom uplynul nejaký čas. Tak možno osvetliť aj model trojjediného Boha - Otca, Syna a Ducha svätého, ktorý v sebe obsahuje zdanlivo sa vylučujúce vlastnosti - na jednej strane bezčasovosť (večná súčasnosť) a na druhej strane historická následnosť (najskôr Boh Otec, potom Boh Syn a nakoniec Boh Duch svätý). Čosi podobné možno vo fyzike, aspoň v myšlienkovej rovine, ľahko realizovať. Keby pozorovateľ padal do čiernej diery, sám by registroval plynutie času, a teda aj svoj pád, avšak iný pozorovateľ, ktorý by tento proces sledoval zo svojho stanoviska, by pád neregistroval, pretože pre neho čas neplynie. Z pohľadu božskej "súradnicovej sústavy" ide o večnú súčasnosť, kým z pohľadu reálne žijúceho č1oveka ide o časovú následnosť.

Ako vysvetľuje fyzika modlitbu? Veď ak sa veriaci vedec modlí napríklad za uzdravenie blízkeho človeka, nežiada tým vlastne Boha, aby porušil fyzikálno-biologické zákony?

- Fyzika perfektne potvrdzuje holistický názor, ktorý postuluje aj teológia: že každá čiastočka vesmíru vie o celku, je pospájaná s celým vesmírom, narába s informáciou, ktorá sa šíri nekonečnou rýchlosťou. Vyšleme modlitbu a keďže je všetko prepojené, ona sa dostane tam, kde treba. Prevláda názor, že Boh komunikuje s človekom prostredníctvom zázrakov. Musím niekam ísť v búrke, tak poprosím Boha, aby zrušil platnosť základných zákonov elektriny a magnetizmu na miestach, kadiaľ pôjdem, aby do mňa neudrel blesk. Takto to nefunguje. Keby áno, musel by Boh každú sekundu miliónkrát zrušiť svoje zákony, pretože ho neustále o čosi žiadajú milióny ľudí. A vesmír by skolaboval. Riešenie sa nachádza v chaotickej dynamike. Všetky reálne prírodné procesy sú nesmierne citlivé na malé vplyvy, tzv. fluktuácie. Fluktuácií existuje obrovské množstvo, a tak sa nedá dopredu vypočítať, akou cestou sa bude systém uberať. Označujeme ho ako chaotický. Chaotická dynamika je príčinou toho, že svet je taký pestrý. Keby platili iba deterministické zákony, bol by svet fádny. Všetko by bolo rovnaké, veci, zvieratá, ľudia by sa správali ako roboty. Stačí však maličký podnet a systém sa vyberie inou cestou. Zasejete semená a vyrastú jablone, ale každá bude mať iný počet konárov, iný počet plodov. Snehové vločky nenájdete dve rovnaké na celej zemeguli! To je výsledok chaotickej dynamiky. Zásluhou chaosu sa generujú zmeny v génoch, čím sa vytvárajú podmienky pre vznik jedincov s odlišnými vlastnosťami. Aj ľudský mozog, každý generuje iné varianty riešenia problému; každý človek si počína ako individualita v dôsledku toho, že jeho mozog pracuje podľa zákonov chaotickej dynamiky. Takže keď o niekom poviem, že má v hlave chaos, vlastne je to prirodzené. Preto Boh, ak nám chcel dať slobodnú vôľu, musel ponechať chaotickú dynamiku a práve ona rieši otázku modlitby. Boh má k dispozícii tento mechanizmus a keď ho niekto poprosí o zdravie pre svojho blízkeho, on nemusí zrušiť fyzikálno-chemicko-biologické zákony, stačí, keď podnieti malú fluktuáciu, ktorá nasmeruje vývoj systému tak, aby sa mohol uzdraviť. Funguje to. Existuje mnoho ľudí, ktorí sa spontánne vyliečili aj z veľmi ťažkých chorôb.

Ale nie všetci sa modlili. A nie všetci, ktorí sa modlili, aj boli vyliečení. Prečo teda u niekoho modlitba zafunguje a u iného nie?

- Ono to funguje aj spontánne, pretože tých fluktuácií je mnoho. Ale keď sa človek vyslovene orientuje na riešenie konkrétneho problému, Boh má k dispozícii fluktuáciu, ktorá spôsobí, že sa prosba splní. Samozrejme, je to jeho vôľa, kedy prosbu vyslyší a kedy nie, to by ste chceli priveľa vedieť, prečo Boh reaguje tak, ako reaguje, v každom prípade vieme, že nemusí kvôli tomu rušiť univerzálne zákony. Chaotická dynamika vysvetľuje aj iné problémy, napríklad problém dobra a zla.

To je tá paradoxná otázka: ak je Boh dobrý, ako mohol stvoriť zlo? A prečo? Čo spôsobí, že sa narodí trebárs nejaký Hitler?

- Fyzika tento problém presúva do iných rovín, kde sa už zdá byť akceptovateľnejší. Dobro ani zlo nie sú apriori dané ako raz a navždy hotové fenomény. Podľa okolností sa to isté môže raz javiť ako dobro, inokedy ako veľké zlo. Dážď môže niekde spôsobiť povodne, inde zachráni vyprahnutú zem pred neúrodou. Zažili sme veľké spoločenské zmeny, vieme, ako sa ľudia správali, niektorí sa rozhodli vyťažiť z nich za každú cenu maximum, iní sa rozhodovali konať morálne dobro. Dobrom alebo zlom sa všetko stáva až v momente rozhodnutia. Boh nestvoril "zlého" Kaina a "dobrého" Ábela, ani Hitler ani Stalin nebolí stvorení ako zlí, to oni sa v momente rozhodovania pre isté konanie rozhodli pre morálne zlo. Mohli by sme sa opýtať, keď je Boh všemocný, prečo nezabránil zlu, vojnám, násiliu? Keby bránil alternatíve zla, bránil by aj alternatíve dobra. Musel by zrušiť "technológiu", ktorou sa produkujú aj také, aj také javy a ktorú použil pri imanentnej kreácii sveta s úmyslom mať v ňom aj mysliacu bytosť, obdarenú sebareflexiou a slobodnou vôľou. Tieto vlastnosti sú základné podmienky na to, aby človek mohol byť za svoje činy braný na zodpovednosť. Výstižne to už pred polstoročím vyjadril filozof Teilhard de Chardin: "Ak existuje pre náš rozum len jediný spôsob, ako môže Boh tvoriť, totiž evolutívne, potom je Zlo nevyhnutný vedľajší produkt."

Zlo je tu teda naveky? Nebude vybojovaný boj a nezvíťazí raz dobro úplne?

- Zlo je tu ako logický sprievodca mechanizmu, ktorým sa kreuje tento svet. A víťazstvo dobra si žiada, aby sa každý človek skutočne v každej chvíli rozhodol morálne správne.

Veda potvrdila, že vesmír má začiatok pred 16 miliardami rokov, nové výskumy - na ktorých sa, mimochodom, podieľali aj slovenskí vedci - popísali prvých desať mikrosekúnd po Veľkom tresku, teda stav, ktorý existoval predtým, ako sa vytvorila hmota, akú poznáme dnes. Ale čo bolo predtým? Podstatou náboženstva je názor, že duch existoval pred hmotou, podľa Biblie bolo na počiatku Slovo. Kde v tom nájsť súlad?

- Je to úžasné, že sa fyzikom - a boli medzi nimi aj naši fyzici z Košíc a Bratislavy - podarilo nasimulovať v laboratóriu niečo z toho, čo sa odohralo počas vzniku vesmíru. Naša predstava o tom už nie je len hypotéza. Po tom, ako Albert Einstein prišiel so svojou teóriou relativity, už totiž existovala odpoveď na otázku: čo bolo pred Veľkým treskom. Jednoznačne - nič. Ani priestor, ani čas, a samozrejme, ani hmota. Priestor si každý predstavuje ako prázdnu nádobu, v ktorej čosi môže byť. Pred začiatkom tu musela byť myšlienka, predstava, idea, čo všetko a do čoho vložím, koľko rozmerov ten vesmír bude mať, aké bude mať zakrivenie a podobne. Najskôr boli základné myšlienkové postuláty a až potom bol priestor. Pýtate sa, kam sa vesmír rozpína? Predstavte si, že stojíme na jeho hraniciach a svietime baterkou za ne, aby sme videli, čo tam je. Teória relativity hovorí, že sa svetlo vráti, že existuje zóna, za ktorú už ani svetlo nezájde. Dnešná predstava je taká, že za reálnym svetom s látkou sa rozprestiera trikrát väčšia sféra, v ktorej existuje ešte svetlo, teda elektromagnetické žiarenie, a za tým už naozaj nie je nič. Ak sa vesmír rozpína, vlastne si vytvára sám pre seba priestor. Nerozpína sa do priestoru, tým, že sa rozpína, si priestor vytvára.

Tento popis mi silne pripomína proces tvorby počítačového programu a internetovej siete. Bol to skrátka skúsený programátor, ktorý mal nápad, zadal súradnice, Vytvoril prepojenia a teraz systém sám funguje...

- Niektorí priamo nazývajú Kreátora Programátorom, Dizajnérom, Architektom, Matematikom. Aj Boh je len také ľudské pomenovanie. Najkrajšie to vyjadril Einstein, ktorý hovoril o Nekonečnej inteligencii.

Viacerí vedci sa dokonca nazdávajú, že pri Veľkom tresku mohlo vzniknúť viacero paralelných vesmírov s rozličnými osudmi. Aký je váš názor?

- Fyzika dokonca pozná aj konkrétny mechanizmus, ktorým by sa mohlo vytvoriť veľa vesmírov. Keď skúmame proces tuhnutia ľadu, zmrazíme vodu pod nula °C a potom tým zatrasieme, nevznikne jeden kryštál ľadu, ale triešť. Pretože ten kúsok ľadu mal veľa bublín. Existuje hypotéza, že presne takto to mohlo byť s vesmírom, že tu mohli kondenzovať záhadné častice, ktoré už majú meno, boli pomenované higgsony a teraz sa po nich pátra. Pri ich prvotnej kondenzácii mohlo vzniknúť veľké množstvo "bublín" a z každej sa mohol vytvoriť samostatný vesmír, každý svojsky riešený, každý s inými hodnotami konštánt. Pre nás je významné, že všetky konštanty nášho vesmíru, všetky tie technické parametre, sú tak delikátne nastavené, že tu mohol vzniknúť život a že sa tu mohol objaviť človek. Keby sa len trošičku líšili od hodnôt, ktoré majú, nevznikol by ani život, ani človek. To je podstata antropického systému, veľmi vážneho filozofického názoru, že vesmír je tu kvôli tomu, aby tu bol človek. Viete, akú hodnotu má Planckova konštanta? 6 x 10-34 , to znamená nula celá, tridsaťštyri núl a potom šesť. A teraz si predstavte, že by sme tú šestku posunuli o jedno miesto dopredu alebo dozadu. Veď čo tam potom, jedna nula hore-dole! A vidíte, tým by sme zlikvidovali život na Zemi.

Hovoríte, že človek je zmyslom vesmíru, že vesmír je pripravovaný program na to, aby vznikla slobodná, mysliaca bytosť. Je vznik človeka na jednej jedinej planéte dostatočným dôvodom na to, aby bol okolo neho vytvorený taký obrovský kolos? A znamená to, že ak ľudstvo zanikne, vesmír prestane mať zmysel?

- Odpoveď na otázku o zmysle existencie vesmíru a človeka v ňom môže poskytnúť kvantová fyzika. Jej zmysluplná interpretácia v Bohrovej koncepcii si vyžaduje prítomnosť inteligentného pozorovateľa. Až jeho interakcia s okolitým svetom zabezpečuje vesmíru skutočnú podobu, pretože až takýto kontakt spôsobí, že merateľné fyzikálne veličiny získajú z nekonečného spektra možností konkrétne hodnoty. V známom Everettovom ponímaní si takto vlastne každá inteligentná bytosť generuje sama svoj vlastný svet. Bez "ducha" nemá teda vesmír žiadny zmysel a chýba mu reálnosť.

V súvislosti s témou vedy a viery považujem ešte za dôležité opýtať sa na jednu z prvých pasáží v Biblii, na to, v ktorej Eva a Adam zjedli jablko zo stromu Poznania. To sa Bohu znepáčilo natoľko, že ich vyhnal z raja a potrestal aj všetkých ich potomkov. Prečo taký krutý trest za snahu poznávať? Ako si vysvetľujete túto pasáž? Ste vedec a poznanie je predsa základným poslaním vedy...

- Strom Poznania môžeme metaforicky vnímať takto: pri prechode od biologických systémov k intelektuálnym, zároveň s objavením človeka sa objavilo čosi, čo bolo v rozpore s Božou láskou, čo nebolo v Božích plánoch a čo bolo potrebné napraviť. Celá príroda totiž poslúcha triviálny "zákon lásky". Vždy, keď sa stretne jeden objekt s iným, ten, ktorý má viac energie, odovzdá jej časť tomu, kto má energie menej. Nikdy nie naopak. To sa dá dokázať aj matematicky. Keď narazia na seba dve biliardové gule, tá, ktorá ide rýchlejšie, pri náraze vždy odovzdá časť rýchlosti tej pomalšej. Podelia sa. Ale človek so svoju slobodnou vôľou a rozumom, čo urobí pri interakcii s iným človekom? Ako sa väčšinou rozhodne? Snaží sa čo najviac získať pre seba. Keď sa stretne bohatý s chudobným, ako sa to skonči? Bohatý je ešte bohatší a chudobný ešte chudobnejší. Keď sa objavila bytosť so slobodnou vôľou, vzpriečila sa tomu, čo bolo dané do nášho sveta ako prirodzený zákon lásky. Determinujúcim činiteľom pri ďalšej evolúcii sa stala selekcia na základe sily, na základe boja, v ktorom víťazí silnejší. To je nezlučiteľné s princípom lásky, ktorým bol svet stvorený, preto bola potrebná náprava v podobe posolstva lásky. Príchod Krista na Zem bol teda vyvrcholením predchádzajúcej evolúcie. A čo vlastne priniesol Kristus? Priniesol lásku. Milujte sa navzájom, povedal. Miluj svojho blížneho ako seba samého. Ináč povedané, počínajte si pri vzájomných kontaktoch ako príroda. Podeľte sa. Tým, že človek nerešpektoval základný zákon lásky, spáchal hriech. Nielen tá Eva a ten Adam, robíme to všetci. Taká je - pri tejto interpretácii - podstata dedičného hriechu. To už nie sú rozprávočky o hadovi. Len symbolicky je povedané, že had pokúšal prvých ľudí slovami "Budete ako Boh" a oni mu podľahli. A robia to dodnes. Dokonca aj poučení kresťania. Boli aj sú takí, ktorých sa to netýka, ktorí tento hriech nespáchali a napáchajú, ale je ich nesmierne málo, Aj keď väčšina z nás by rada verila, že patri k tým tolerantným, nesebeckým, ale sme takí, len pokiaľ sa nás vec bytostne nedotýka.

Ľudstvo by teda mohlo zachrániť vzdelanie a láska?

- Láska a vzdelanie. Presne tak.
 
Vyšlo v roku v knihe rozhovorov so slovenskými vedcami KEDY, AK NIE TERAZ? (Danica Janiaková, VEDA, Bratislava 2001), ktoré sú voľným pokračovaním knihy KTO, AK NIE TY? (SOFA 1998).

Kniha J. Krempaského Veda verzus viera? v ponuke Martinusu