Učí nás, ako sa otvoriť veľkému mystériu života, ktoré máme naporúdzi každú sekundu svojho života a tam, kde sa práve nachádzame. Aj keď nám to miesto možno pripadá neznesiteľné, je presne tým, čo práve potrebujeme, kde sa máme učiť žiť spokojne a vyrovnane.
“Tónina života sa zmenila. Je v tom čosi omladzujúce, ak máme zen. Jarné kvetiny sa smejú veselšie, horský potok prúdi priezračnejšie,” hovorí Suzuki.
Majster Kjósan navštívil majstra Jisana. Ten ho privítal:
"Celé leto som ťa nevidel ísť touto cestou. Čo si tam dole robil?"
Kjósan odvetil: "Obrábal som pôdu a sial proso."
Jisan povedal: "Teda si leto nepremárnil."
"A ty, čo si robil celé leto?" Jisan povedal:
"Jedol som vo dne a v noci som dobre spal."
"Teda ani ty si svoje leto nepremárnil."
Bohatý muž požiadal majstra Sengaja, aby mu nakreslil kaligrafiu, znázorňujúcu šťastie jeho rodiny, odkaz, ktorý by sa odovzdával z generácie na generáciu. Sengaj napísal: "Umrie otec, umrie syn, umrie vnuk."
Bohatý muž sa nahneval. "Chcel som, aby si napísal niečo o šťastí rodiny. Prečo tak nemiestne žartuješ?"
"Vôbec nežartujem," povedal majster. "Keby umrel tvoj syn pred tebou, veľmi by si žialil. Keby umrel tvoj vnuk skôr, než tvoj syn, zlomilo by to srdce vám obom. Ak bude vaša rodina generáciu za generáciou umierať podľa poriadku, ktorý som nakreslil, bude to prirodzený beh života. Tomu ja hovorím pravé šťastie rodiny."
Žiak sa mal vydať na cestu do ďalekého kláštora.
Trápilo ho, že na dlhé mesiace preruší svoje štúdium.
Požiadal teda Sógena, aby šiel s ním.
"Sú veci, ktoré vieš ty a ktoré viem ja.
Keď budeme spolu putovať, môžeme o nich hovoriť -
a tak sa budeme učiť i po ceste."
"Dobre," povedal Sógen," ale čo ti pomôže,
keď budeš mať hlad a ja budem jesť ryžu?
Keď ťa budú bolieť nohy a ja budem vládať?
Uľahčí sa ti, ak budeš mať plný mechúr, a ja sa vymočím?"
"Je naozaj nutné biť žiakov?" spýtal sa nový mních majstra Gasana.
"Zlý žiak z učiteľa ťaží. Priemerný žiak obdivuje učiteľovu láskavosť. Dobrý žiak silnie pod palicou svojho učiteľa," odpovedal Gasan.
Majster Rikjú prikázal svojmu synovi Šoanovi, aby zamietol dvor. Keď po hodine usilovnej práce Šoan hlásil, že je hotový, nespokojný Rikjú mu nariadil dvor znovu pozametať.
Syn sa snažil nájsť a zamiesť každú smietku. Trikrát umyl schody, na zemi neostala jediná vetvička.
Rikjú pristúpil k stromu, zatriasol ním, až bol celý dvor pokrytý suchým lístím.
Potom povedal:
"Takto vyzerá naozaj zametený dvor."
Tanzan a Ekido putovali popri rieke. Stretli pekné dievča v hodvábnom kimone, ktoré nevedelo, ako sa dostať na druhú stranu.
„Poď sem, dievča,“ povedal Tanzan. Zdvihol dievčinu na ruky a preniesol ju cez rieku. Ekido neprehovoril ani slovo až do chvíle, kým za tmy nedorazili do chrámu. Tam sa už nedokázal ovládnuť. „My mnísi sa predsa nepribližujeme k ženám,“ vyčítal Tanzanovi., „zvlášť nie k mladým a krásnym. Je to nebezpečné. Prečo si to urobil?“
„Ja som to dievča zanechal na brehu,“ povedal Tanzan. „Ty ju ešte stále nesieš?“
Žiak Bašóa, básnik Doho spomína: Majster povedal: Učte sa maľovať sosnu od sosny, bambus od bambusu. To platí aj pre básnika. Musí zabudnúť na seba. Ale ako sa učiť – to nechápu všetci. Učiť sa znamená zahĺbiť sa do predmetu, pocítiť sotva zachytiteľný život, preniknúť do jeho zmyslov, a vtedy sa výtvor rodí sám od seba.“
Jedného dňa prišiel mních Kjóšo
k majstrovi Genšovi, aby sa u neho učil.
Spýtal sa ho, kde má začať, keď chce
vstúpiť do zenu. Majster sa spýtal:
“Počuješ žblnkot vody tamtej bystriny?”
“Áno, Majster, počujem.”
”Tak vstúp do zenu odtiaľ.”
Soši sa prechádzal s priateľom popri rieke.
“Ako úžasne sa tešia ryby zo života,” zvolal. Ale priateľ mu povedal:
“Nie si ryba. Ako teda vieš, že sa ryby radujú zo života?”
“Ty nie si ja,” odpovedal Soši,
“ako teda môžeš vedieť, že neviem, či sa ryby radujú zo života?”
"Čo mám robiť, aby som dosiahol satori?" spýtal sa žiak.
Majster Bankei odpovedal: "Satori je protiklad
každého zmätku, vyslobodenie zo všetkých zmätkov.
Ale pretože všetko je také, ako je,
nikde nie je žiaden zmätok.
Na čo je teda dobré nejaké satori?"
Žiaci blahoželali čajovému majstrovi Enšuovi k obdivuhodnému vkusu, s akým usporiadal v čajovej miestnosti svoju zbierku umeleckých predmetov. Hovorili: “Každý kus si zaslúži náš obdiv. To dokazuje, že máš lepší vkus ako Rikjú, lebo jeho zbierku oceňuje len jeden pozorovateľ z tisíca.”
Ale Enšu smutne odpovedal: “To len dokazuje, aký som priemerný človek. Rikjú sa opovážil milovať také predmety, ktoré sa páčia len jemu samému, zatiaľ čo ja nevedomky slúžim vkusu davu. Skutočne, Rikjú je majster medzi čajovými majstrami.”
Otvor sa ceste doširoka ako obloha
"Kto za nás môže dýchať? Kýchať? Myslieť?
Prebudiť sa k hľadaniu Cesty a ísť po nej za nás?"
Dógen
Sú tri druhy žiakov: tí, ktorí odovzdávajú zen ostatným, tí, ktorí udržujú chrámy a oltáre, a potom sú ešte nosiči ryže a vriec.
Getan
Iba sedieť a dýchať tak, ako je predpísané, o to ide. Ak prídu myšlienky, nepoddávajte sa im, ani ich nezaháňajte. Ste ako majestátna hora Fudži. Nepohnuto stoja zelené vrchy, zatiaľ čo biele oblaky prichádzajú a odchádzajú.
Sogaku Harada
Otvor sa ceste doširoka ako obloha
Skôr, než urobíš prvý krok, je cieľ dosiahnutý.
Skôr, než pohneš jazykom, je reč už skončená.
Mummon
Každý deň je dobrý deň.
Mummon
“Má” a “nemá”, “ja” a “iný” vznikli len z pojmu ľudskej pokožky ako nejakého panciera. V skutočnosti je vaša pokožka taká pórovitá ako vesmír. Všetky bytosti, celý vesmír ňou prechádza. Tešíš sa zo samádhi úsmevu a hry, pretože ľudia, baránkovia a vtáci sa veselia v tvojom bruchu.
Aitken
Nepríde dvakrát tento deň.
Malý čas, veľký drahokam.
Tento deň sa nevráti.
Každá minúta je neoceniteľný skvost.
Takuan
Desať zbytočných rokov som chcel
Aby bolo všetko ináč
Nepríčetný pyšný
Stále si ten pocit viem vybaviť
Ikkjú
Cítiť krásu, to znamená ísť spolu s prírodou, byť v priateľstve so štyrmi ročnými obdobiami. Čokoľvek vidíš, je kvet; všetko, o čom uvažuješ, je Mesiac. Ten, pre koho veci nie sú kvetom, je divoch. Ten, kto nenosí v srdci kvet, je zvieraťom. Vyžeň divocha, prekonaj zviera, nechaj sa viesť Tajomstvom a vrátiš sa k nemu.
Bašó
Žiadni majstri
Len Ty
Majster si Ty
Skvelé, nie?
Ikkjú
Zen ako myslenie všedného dňa
Všetko, čo robíme alebo s čím prídeme do styku, je zen: “Nepretržite sa cvičíš v pravde?”, spýtal sa žiak jedného z veľkých majstrov. “Áno.” “Ako?”“Keď som hladný, jem, keď som unavený, spím.” “To predsa robí každý. Možno o všetkých ľuďoch povedať, že cvičia tak, ako ty?” “Nie.”“Prečo nie?” “Pretože oni keď jedia, nejedia, ale myslia na všemožné veci a nechávajú sa tým rušiť. Keď spia, nespia, ale snívajú o tisícoch vecí. Preto nie sú takí, ako ja.”
K tomu ešte jedna myšlienka D. T. Suzukiho: “Ty a ja, žijeme zdanlivo v rovnakom svete, ale kto môže povedať, či veci, ktoré nazývame rovnakým slovom, majú pre nás aj rovnaký význam? Manželia, spávajúci roky v jednej posteli, nemajú rovnaké sny. Ty i ja, obaja popíjame čaj. Kto vie, aká obrovská priepasť je medzi mojím a tvojím subjektívnym vychutnávaním čaju? V tvojom pití možno nie je žiaden zen, zatiaľ čo moje je ním preplnené.”
Žijeme v strese, nikdy nemáme čas. Príliš mnoho myšlienok, príliš mnoho prianí… “Ako ti mám naliať čaj, keď máš šálku plnú? Ako ťa mám čosi naučiť, keď máš v hlave myšlienky?” pýta sa majster. Nekontrolované myšlienky rozptyľujú, uberajú energiu. Najhoršie z myšlienok sú túžby a silné emócie: nenávisť, sebectvo, hnev, zúfalstvo… Najskôr trpí psychika, potom narušená rovnováha zasiahne aj fyzické telo, zvyšuje sa pulz, stúpa krvný tlak, zhoršuje sa trávenie, rastie počet psychosomatických chorôb, depresií. Zen odporúča meditáciu. Sedieť v polohe, ktorá prenáša ťažisko tela do brucha, až máme pocit, že sme splynuli so zemou, na ktorej sedíme. Dýchať hlboko do brucha, akoby ste svojmu telu pridali ešte jedno mladé, výkonné srdce. Krv očistená od toxických látok koluje v obehovom systéme, metabolizmus zdravo funguje, bunky sa opäť regenerujú. Preto zenová meditácia lieči. Zazen neznamená odstrániť vášne. Neunikať pred nimi, ani ich neprenasledovať. Len ich v tichu pozorovať, kým neodoznejú, kým človek nenájde jednotu so sebou samým a s celým svetom.
Meditovať, až je myseľ prázdna ako obloha bez mrakov, čistá a číra. Splynúť s Prázdnom, ktoré nachádzame kdesi za myšlienkami. Proste iba byť a žiť. Citlivo vnímať to, čo prichádza a vychádzať tomu celou svojou bytosťou v ústrety. Nepremýšľať o tom, čo bolo, ani o tom, čo bude, sústredený len na jedinečný okamih, ktorý práve je. Nepremárniť deň, vyťažiť z neho maximum. Vediť, kto skutočne som a ísť si za tým. Pri akomkoľvek pocite oddelenia od toho, čo sa deje naokolo, si pomyslieť: “Nie-dva”. Potom príde satori, ten úplny duševný prevrat, po ktorom človek už nikdy nie je taký, ako predtým, po ktorom vidí svet zo zorného uhlu, o akom ani netušil. Už nikdy nezabudne, ako malá krištáľová guľa zrkadlí všetky zrkadlá, už chápe, že celý vesmír je prítomný vo všetkom, v každom a v každej chvíli. Keď ho bude tlačiť akýkoľvek kameň, uvedomí si, že to, čo cíti, nie je kameň, ale vlastné chodidlá. Odteraz sa už nebude náhliť za ničím, vie, že nemusí byť otrokom času, že všetko, čo potrebuje, príde samé. A vidí, že to všetko mal už predtým. Že nič nové nenašiel, len odkryl čosi, čo tu bolo od vekov, stále naporúdzi, a bude tu vždy.
“Pýtaš almužnu, hoci si práve vypil tri poháre vína?” pýtal sa Sózan mnícha. Zdá sa, že všetci sme ako ten mních, – práve sme pili a nespozorovali sme to.
Zostavila: Danica Janiaková
Úkážky sú z knihy Múdrosť zenu. Nestor 1998. 350 s.
Ak sa chystáte do Japonska, odporúčame vám nového sprievodcu pre náročnejších cestovateľov: Japonsko
